Azda každý sa už ocitol v situácii rozhodovania: „Mám povedať celú pravdu, alebo si radšej niečo nechám pre seba? Je lepšia milosrdná lož, alebo trpká pravda? Koľko pravdy vlastne ten druhý znesie?“ Zoči-voči týmto praktickým otázkam je vhodné pripomenúť si vyjadrenia Biblie a Cirkvi na tému pravdy a lži.
Už prikázanie Dekalógu tu hovorí jasne: „Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu.“ (Ex 20,16) Katechizmus Katolíckej cirkvi to potom rozvádza do detailov: „Klamať znamená hovoriť alebo konať proti pravde s cieľom uviesť do omylu.“ (čl. 2 483) Lož preto narúša vzťah človeka a jeho slova k Bohu, keďže Boh sám sa označil termínom pravda (porov. Jn 14,6).
Na tomto bode je zaujímavé, že Cirkev v roku 1998 zmenila jeho formuláciu, keď vyškrtla predošlý dodatok, podľa ktorého sa do omylu nemá uviesť osoba, ktorá má „právo poznať pravdu“.
Katechizmus v článku 2 484 ďalej hovorí, že závažnosť klamstva „sa posudzuje podľa povahy pravdy, ktorú deformuje“ a že do hry vstupujú okolnosti, úmysel toho, kto klame, a škody, ktorú utrpeli obete klamstva. Lož, ktorá predstavuje všedný hriech, „sa stáva smrteľným hriechom, keď vážne narúša čnosti spravodlivosti a lásky“.
V dejinách Cirkvi sa nad témou pravdy a lži zamýšľali viaceré osobnosti.
Svätý Augustín napríklad tvrdil, že „kto myslí, že existuje nejaká lož, ktorá nie je hriechom, klame sám seba, kým seba, podvodníka iných ľudí, považuje za čestného“.
Veľkí teológovia sa všeobecne zhodujú v pohľade na lož vo všeobecnosti. Odlišujú sa však v názore, či niektoré typy klamstiev možno za určitých okolností ospravedlniť. Typickým príkladom sú škody, ktoré by mala celá pravda spôsobiť nevinným.
Nekompromisný prístup zastáva svätý Tomáš Akvinský, ktorý nepripúšťa žiadne výnimky z hovorenia pravdy. Na druhej strane je známy príklad svätého Atanáza, o ktorom legenda hovorí, že na loďke unikal pred svojimi prenasledovateľmi. Keď narazil na skupinu pátračov, ktorí sa pýtali, či nevie, kde sa nachádza Atanáz, údajne odpovedal: „Nie je ďaleko!“
Medzi extrémne možnosti sa radí aj potenciálny vrah, ktorý chce zistiť, kde sa nachádza nevinná osoba, ktorú má v úmysle zabiť. Podobné prípady dali impulz pokusom ospravedlniť niektoré formy klamstva alebo nečestnosti. Aj preto jezuiti v minulosti spopularizovali prax mentálnej výhrady, kontroverzného princípu, o ktorom jeho kritici tvrdili, že sa rovná klamstvu. Pri praktizovaní mentálnej výhrady človek povie niečo, čo je technicky pravdivé, pričom však zamlčí niektoré časti celej pravdy.
Príkladom mentálnej výhrady je situácia, keď násilnícky manžel požaduje informáciu, kde sa ukrýva jeho manželka. Ochranca ženy môže odpovedať: „Nevidel som tvoju ženu,“ pričom si v duchu pomyslel: „… za posledných 30 sekúnd.“ Mentálna výhrada teda znamená nepovedať celú pravdu nahlas, ale časť z nej vysloviť len v mysli.
Použitie klamstva na záchranu nevinných obetí pred násilnými agresormi vzbudila pozornosť pred niekoľkými rokmi, keď pápež František priznal, že ako mladý kňaz v Argentíne sa podieľal na tom, čo by sa dalo označiť ako falošné a duplicitné činy v rámci postupu proti tamojšej diktatúre.
A čo „milosrdná lož“? Aj tu zostáva v platnosti zásada, že lož zostáva v podstate vždy lžou. Ak jej dáme prívlastok milosrdná, možno v tom zohráva úlohu aj naše vlastné neprijatie reality. Princípom zostávajú Ježišove nadčasové slová, ktoré často opakoval svätý pápež Ján Pavol II.: „… poznáte pravdu a pravda vás oslobodí.“ (Jn 8,32)
