Dnes v rímskokatolíckych chrámoch na celom svete zaznieva aj čítanie z Lukášovho evanjelia, kde sa dozvedáme o príbehu, ako sa Ježiš zdanlivo stratil.
Išlo o to, že keď sa svätá rodina vracala zo slávenia Veľkonočných sviatkov z Jeruzalema, Ježiš, dvanásťročný chlapec, sa stratil. Nebol v sprievode.
Keď si to jeho matka Panna Mária s pestúnom Jozefom všimli, premkol ich strach. Nedokážeme si ani predstaviť, aký veľký musel byť strach Márie a Jozefa. Aká úzkosť ich musela prepadať. Ako pozerali do tvárí podobne starých chlapcov v sprievode a dúfali, že medzi nimi stretnú Ježiša.
Nakoniec sa vybrali naspäť, proti prúdu sprievodu, vykročili znova k Jeruzalemu s nádejou, že Ježiša nájdu niekde tam.
Strach Božej Matky bol taký veľký, že táto bolesť patrí k jej siedmim bolestiam a po Simeonovom proroctve a úteku do Egypta obsadila tretiu priečku.
Po troch dňoch našili Ježiša sedieť v Chráme medzi vzdelanými mužmi, medzi učiteľmi. Kládol im otázky, počúval ich odpovede.
Toto je okamih, ktorý sa tiež zapísal, ale do siedmich radostí Panny Márie, a dostal sa aj do jedného zastavenia radostného ruženca: „… ktorého si, Panna, v Chráme našla.“
Príbeh, nad ktorým sa teraz zamýšľame, je jedinou dôveryhodnou správou o Ježišových rokoch detstva a mladosti.
Čo však toto „stratenie a nájdenie“ vlastne znamená?
Ak sa pozrieme na život chlapca, tak dvanásť rokov predstavuje vek, keď chlapec opúšťa svet detstva a pomaly vstupuje do sveta mužov. Naša kultúra už na to rezignovala, o vstupe do dospelosti sa občas vraví v súvislosti s prijatím sviatosti birmovania alebo so získaním vodičského preukazu či maturitného vysvedčenia, alebo výučného listu.
Tušíme však, že snáď s výnimkou birmovky tieto „iniciácie“ neobstoja.
Židovskí chlapci absolvujú v trinástich obrad „bar micva“, z chlapca sa stáva muž, môže čítať v synagóge, jeho hlas sa v spoločnosti mužov berie vážne.
Iné iniciačné rituály mali alebo majú severoamerickí Indiáni, ktorí odchádzali so samoty či na lov a museli sa popasovať s opustenosťou, bolesťou a konfrontáciou s vlastnou konečnosťou.
Africkí Masajovia približne v tomto veku obrezávajú svojich mladých mužov bez utlmovania bolesti.
Iniciačné rituály nájdeme takmer vo všetkých kultúrach sveta. Je to čas, keď sa chlapec oddeľuje od maminky, je to čas, keď mladý muž prijíma zodpovednosť za svoje rozhodnutia.
Nakoniec aj jednoduchá definícia hovorí o tom, aký je rozdiel medzi chlapcom a mužom: Muž na rozdiel od chlapca preberá zodpovednosť.
Milí páni, môžeme si to preveriť na vlastnom postoji k životu.
O mužskej iniciácií píše inšpiratívne františkán Richard Rohr, ktorý jej venoval niekoľko kníh. Medzi najznámejšie patrí Adamov návrat.
Rohr zhŕňa päť všeobecných pravidiel mužskej iniciácie. Súčasťou je precitnutie, že život, to nie si len ty. V iniciácii by mal odumrieť sebec v nás. V kresťanskom kontexte ide o to, že pozdvihneme zrak k Bohu. Druhým dôležitým poznaním je, že nemáme nad všetkým kontrolu. Dôležitou informáciou je poznanie, že život v žiadnom prípade nie je férový. Súčasťou iniciácie je poznatok, že človek zákonite musí trpieť. No a piatym precitnutím je, že človek zomrie.
Čo sa pýtal Ježiš učiteľov v Chráme? A čo by sme sa my opýtali Ježiša, aby sme boli „iniciovanými“ alebo – ak chcete – ľuďmi, ktorí zmúdreli?
