Gréckokatolícky kalendár ukazuje 9. mája na osobu prorok Izaiáša (hebr. Ješajáhú = „Jahveho spása“, „Jahve spasí“, Jahve je spása“), jedného z najväčších prorokov Izraela. Pochádzal zo vznešeného rodu ako syn istého Amosa. Narodil sa okolo roku 770 pred Kristom v Jeruzaleme. Bol ženatý a jeho manželka sa spomína ako prorokyňa. Mal aspoň dvoch synov a dal im symbolické mená, ktoré vystihovali podstatu jeho prorockého poslania? Šeár-jašúb (hebr. = „zvyšok sa obráti“ alebo „zvyšok sa vráti“) a Mahér-šalál-chaš-baz (hebr. „náhla korisť – rýchla lúpež“ alebo „rýchle za korisťou uteká lúpežník“). Jeho styky s júdskym kráľovským dvorom i široký kultúrny a politický rozhľad a najmä vynikajúce duchovné schopnosti, ktorými bol obdarený, ho plne kvalifikovali na jeho budúce poslanie Božieho hovorcu medzi ľudom.
Boh povolal Izaiáša za proroka v tom istom roku, ako zomrel kráľ Oziáš (740 pred Kristom). Došlo k tomu pri mystickej scéne v Chráme, keď za spevu serafínov „Svätý, svätý, svätý“ uvidel Pána na vyvýšenom tróne a rozpálený uhlík sa dotkol jeho perí a očistil ho, aby mohol ohlasovať Pánovo slovo. (Túto pasáž dali kresťania do súvisu s Eucharistiou.) Na Pánovu otázku: „Koho mám poslať, kto nám pôjde?“ odpovedal bez váhania: „Hľa, tu som, pošli mňa.“
Potom pôsobil za panovania júdskych kráľov Joatama (740 – 736 pred Kristom), Achaza (736 – 716 pred Kristom) a Ezechiáša (716 – 687), teda v období, keď Južné kráľovstvo prežívalo vážnu náboženskú a politickú krízu. Izaiáš najprv vážne vystúpil proti náboženskému úpadku v Júdsku a v Jeruzaleme. V Efraimsko-sýrskej vojne v rokoch 734 – 733 pred Kristom vystríhal kráľa Achaza pred politickým spojenectvom s Asýrčanmi. Takisto pri prvom pokuse kráľa Ezechiáša spojiť sa s Egypťanmi a takto sa postaviť na odpor Asýrčanom Izaiáš ho varoval pred takouto politikou. A napokon pri výprave kráľa Sennacheriba proti Jeruzalemu v roku 701 pred Kristom prorok opäť vystúpil, aby oznámil, že proti asýrskemu nepriateľovi zasiahne sám Jahve.
Izaiáš účinkoval ako prorok väčšinou v Južnom kráľovstve, ale občas prorokoval aj proti Severnému kráľovstvu. Pôsobil po prorokoch Amosovi a Ozeášovi a bol súčasníkom proroka Micheáša. Prevýšil ich však literárnymi schopnosťami a teologickou náplňou svojich prorockých rečí. Viac ako ktorýkoľvek iný prorok získal početných učeníkov, takže možno hovoriť o skutočnej „Izaiášovej škole“, ktorá podávala jeho posolstvo z generácie na generáciu a pod jeho menom ohlasovala aj mnohé iné orákulá a výroky až do 5. storočia pred Kristom.
Podľa babylonského talmudu a legendárnej kresťanskej tradície Izaiáš zomrel mučeníckou smrťou za vlády kráľa Menašeho (687 – 642 pred Kristom).
Kniha proroka Izaiáša sa v hebrejskej Biblii uvádza ako prvý spis zo skupiny tzv. neskorších prorokov. Obsahuje súbor zbierok prorockých rečí z rôznych historických období, z odlišného prostredia a životnej situácie. Podľa všeobecne prijatej mienky biblistov skoro všetky kapitoly 1 – 39 pochádzajú od proroka Izaiáša (8. storočie pred Kristom), kým kapitoly 40 – 66 sú dielom jedného alebo dvoch iných neznámych autorov z exilového a poexilového obdobia (6. a 5. storočie pred Kristom). Biblická kritika nazýva týchto anonymných prorokov Deutero-Izaiáš (Druhý Izaiáš) a Trito-Izaiáš (Tretí Izaiáš); prvého z nich pokladá za autora kapitol 40 – 55 a druhému pripisuje kapitoly 56 – 66. Tomu, že ide o rozličných autorov knihy, nasvedčujú zrejmé rečové a obsahové odlišnosti, ako aj iné historické pozadie, ktoré príslušné reči predpokladajú a na ktoré sa vzťahujú.
Spomenuté tri zbierky však už v 3. – 2. storočí pred Kristom tvorili jediný prorocký spis, ako ho poznáme v dnešnej forme. Dokazuje to jeho grécky preklad v Septuaginte, svedectvo Knihy Sirachovcovej a zvitok Izaiáš z 2. či 1. storočia pred Kristom, objavený v roku 1947 v tzv. prvej kumránskej jaskyni, ktorý sa prekvapujúco zhoduje s naším hebrejským textom, hoci pochádza z čias pred utvorením kánona Starého zákona. Hebrejská a kresťanská tradícia až do 19. storočia bola jednotne presvedčená, že autorom celej knihy bol prorok Izaiáš. Rozličnosť autorov však nijako neprekáža hovoriť o jednotnosti knihy, ak ju chápeme v zmysle určitej kontinuity Izaiášovho posolstva spásy a postupného vývinu spoločnej tematiky v priebehu niekoľkých stáročí.
Presvedčivým dôkazom viacerých autorov je 40. kapitola, ktorou sa začína tzv. dielo Druhého Izaiáša. Čitateľ bez akéhokoľvek náznaku o novom časovom období sa zrazu z 8. storočia pred Kristom ocitne v babylonskom zajatí (6. storočie pred Kristom). Už sa nehovorí ani o Izaiášovi, ani o Asýrii, ale vládnucou politickou mocnosťou je Babylonia, ba často sa spomína až médsky a perzský kráľ Kýros (550 – 529 pred Kristom), ktorý dobyl Babylonskú ríšu a Židom dovolil vrátiť sa z babylonského zajatia do Palestíny. Konečná úprava knihy pochádza určite z poexilového obdobia, lebo kapitoly 56 – 66, tzv. Tretí Izaiáš, berú do úvahy situáciu Židov po ich návrate zo zajatia.
V prvej časti knihy hovorí Izaiáš proti intrigám politických vodcov v Jeruzaleme, proti ustavičným sociálnym prečinom, proti náboženským úkonom, za ktorými sa skrýva utláčanie chudobných, a proti každej náboženskej formalite. V ťažkej národnej situácii povzbudzuje a upevňuje ľud vo viere a dôvere Bohu, lebo on riadi dejiny sveta a najmä osudy vyvoleného národa podľa svojho múdreho a nevyspytateľného plánu. Prorok zdôrazňuje, že v duchu viery treba plniť Božiu vôľu a správať sa podľa nej nielen v náboženskom, ale aj v sociálnom a politickom živote. Vážnosť a naliehavosť svojho posolstva prorok zosilňuje ohlasovaním a hrozbou Božieho súdu a Božích trestov.
Kniha proroka Izaiáša je najcitovanejším prorockým spisom v Novom zákone, a to najmä Apoštolom národov. Text o „zvyšku“ aplikuje Pavol na malú skupinu Židov, ktorí prijali kresťanskú vieru. Výrok o zatvrdnutom a zaslepenom ľude cituje Ježiš i Pavol v súvislosti so súčasnými poslucháčmi. Orákulum o Emanuelovi (7,14), ktoré zaznieva v liturgii okolo Vianoc, sa uvádza u evanjelistu Matúša ako jeho splnenie a dôkaz o panenskom narodení Ježiša Krista. Mesiášske proroctvo zapísané v 9. kapitole (1-2) sa splnilo, keď Ježiš začal hlásať evanjelium v Galilei. „Skalou úrazu“ (8,14) je Kristus atď.
Deutero-Izaiáš, anonymný autor a „prorok spásy“, žil a pôsobil podľa názoru kritikov v Babylone koncom babylonského zajatia v rokoch 550 – 538 pred Kristom. Ako môžeme počuť v liturgii v období pred Narodením Pána, svojím vzrušujúcim posolstvom ohlasoval židovským zajatcom blízke oslobodenie podobné vyslobodeniu z Egypta („nový Exodus“) a obnovu Jeruzalema a Chrámu, aby spoznali, že Jahve je jediný a všemohúci Boh a že babylonské božstvá nie sú ničím. Zdôrazňoval tiež, že vyslobodenie zo zajatia bude znamenať začiatok nového obdobia spásy, lebo budú Jahveho na celom svete uznávať ako „Svätého Izraela“, jediného Stvoriteľa neba i zeme a zvrchovaného Pána ľudských dejín. V Deutero-Izaiášových posolstvách sa uvádzajú aj štyri známe spevy o Pánovom služobníkovi, ktoré formujú liturgiu Veľkého týždňa.
Trito-Izaiáš, anonymný autor, účinkoval podľa názoru kritikov v rokoch 538[520] – 510 pred Kristom. Svojím posolstvom sa obracia na sklamaných Židov, ktorí sa sťažovali, že Deutero-Izaiášom predpovedané víťazstvo Jahveho, jediného Pána a Boha všetkých národov, ako aj sláva novopostaveného Chrámu meškajú. Trito-Izaiáš ich povzbudzuje a vlieva im novú nádej a dôveru v Jahveho svojimi výrokmi o živote izraelského spoločenstva (bohoslužba, pravá a falošná nábožnosť, výstraha pred modloslužbou a hriechom a pod.) a hlavne svojimi proroctvami o novom Jeruzaleme a o posledných dňoch, v ktorých sa Jahve ukáže ako sudca a ako jediný Pán a Boh všetkých národov.
Izaiášovo posolstvo zostáva aktuálne. Učí, že bez pravej viery sa politika zmení na nebezpečné hazardovanie a že Boh si vždy zachová svätý zvyšok, schopný začať odznova. Pripomína, že skutočný rozmach ľudstva neprichádza z mocenských kalkulácií, ale z vernosti Spravodlivému.
Časti jeho relikvií sa uchovávajú v Konštantínopole i na Atose. V ikonografii ho často vidíme so zvitkom proroctiev a niekedy aj s pílou, symbolom mučeníctva.
Svätý prorok Izaiáš je často vzývaný o príhovor, aby vyprosil čisté pery, ktoré sa nezľaknú hlásať pravdu, a pozorné srdce, ktoré dokáže aj v neprehľadnom zmätku dejín rozpoznať prítomnosť Boha, jediného pravého Kráľa celého vesmíru.
Spracované podľa Úvodu do Knihy proroka Izaiáša, ktorý pripravil profesor Jozef Heriban SDB, špičkový svetový biblista, ktorého storočnicu od narodenia sme si pripomenuli v stredu 7. mája.
