Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ (…) O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ (Jn 20,24-29)
Nedávno som volal priateľovi, kňazovi na strednom Slovensku. „Ako sa mi máš, Mariánko môj?“ znela jeho prvá otázka. Veľmi mi pripomenul starú mamu, tiež zo stredného Slovenska. Slovíčko „môj“ patrilo v jej slovníku medzi najpoužívanejšie. Aj namiesto obvyklého: „Pane Bože!“ si zvykla povzdychnúť: „Môjtypane!“, teda: „Môj ty, Pane!“
Asi málokto by hneď na prvý pohľad zbadal, že tieto tri písmenká sú kľúčové aj v udalosti s „neveriacim Tomášom“. Ak bol vôbec neveriaci. Ale to je iná téma.
Ježiš ani Tomášovi, ani učeníkom, ani nikomu z nás nevyčíta, ak sa ho túžime dotknúť, presvedčiť sa, rukolapne zakúsiť. Veď pri prvom stretnutí, na ktorom Tomáš chýbal, sám Ježiš ponúkol učeníkom presne to, čoho sa dožadoval nespokojný učeník.
Tomáš si vyslúžil nálepku skeptika aj preto, že bol najúprimnejší. Mnohí učeníci pochybovali ešte aj vtedy, keď sa Ježiš po mnohých ďalších zjaveniach vznášal pred nimi do neba.
No najviac treba oceniť, že pohľad na ľudské rany viedol Tomáša vyznať Ježišovo božstvo: od viditeľného k neviditeľnému, od zvedavosti k obdivu, od obdivu ku kontemplácii. Tomášova neprítomnosť vo večeradle ho viedla zakúsiť oveľa hlbšiu Ježišovu prítomnosť.
Pri ďalšom zjavení Ježiš nezačal výčitkami. Chcel, aby Tomáš sám prišiel na to, že to podstatné nemožno pochopiť dotykom prstov či zrakom. A on sa naozaj presvedčil. Nie o tom, že pred ním stojí ten Ježiš, s ktorým strávil kus života, ktorý bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych. Uvedomil si, že pred ním stojí Pán a Boh, jeho Pán a jeho Boh. Aj racionalista dokáže vidieť rany po klincoch a vložiť ruku do Ježišovho boku. Uznať logické a historické argumenty. Ale povedať: „Pán môj a Boh môj!“, na to je aj viera prislabá. To dokáže len láska. Kto chce povedať: „Môj Boh!“, musí najskôr zakúsiť, že ja som jeho Tomáš. Že tie rany sú kvôli mne a z lásky ku mne.
Celý zmysel Ježišovho vtelenia, sviatostí i všetkých druhov sakrálneho umenia spočíva práve v tom, aby sme videli, počuli a dotýkali sa Slova života a zvestovali ho druhým (porov. 1 Jn 1,1). No ak zostaneme len pri dotyku zmyslov, bohoslužba sa mení na modloslužbu.
Viditeľné veci nám majú pomáhať zvolať: „Pán môj a Boh môj!“ Zistiť, že Boh ma má rád a aj ja mám rád jeho, že ja som jeho a on je môj. Ako o chvíľu povie pri podobnom stretnutí aj Peter: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa mám rád.“ (Jn 21,17) Podstatné sú teda tri písmená: MÔJ.
Boha, ktorý je Láska, nemožno poznávať inak než láskou.
