Pred niekoľkými rokmi som prechádzal okolo kríža, ktorý mal netradičné vyhotovenie – v jeho ramenách bol tenký prúžok zrkadla. Kto sa naň pozrel spredu, nevidel len Ukrižovaného, ale aj svoju vlastnú tvár. Tento moment bol hlbokým obrazom toho, čím kríž v skutočnosti je: zrkadlom našej duše.
Keď sa pozeráme na Krista, kladieme si otázky: Ako nesieme svoj kríž? Všímame si kríže iných? Reagujeme a rozprávame v logike kríža – teda v logike lásky, ktorá sa daruje?
Najčastejším spôsobom, akým ovplyvňujeme svet, je reč. Denne vyriekneme tisíce slov. A práve tu sa pýtame: Čo vyžaruje z mojich slov? Sú slová, ktoré hovorím, nesené múdrosťou, láskou, diskrétnosťou? Alebo naopak – sú nositeľmi zranení, ohovárania, osočovania?
Svätý Ján Nepomucký je nám v tomto výnimočným príkladom. Bol ochotný položiť svoj život za tajomstvo spovede. Jeho mlčanie nebolo slabosťou, ale silou pravdy a vernosti. Jeho socha na moste nie je len pietnym pripomenutím, ale výzvou: Ako narábam so slovami, ktoré mi boli zverené?
Žijeme v dobe, v ktorej sa informácie šíria bleskovo. Aj dôverné. Aj tie, ktoré mali zostať medzi dvoma srdcami. Často si ospravedlňujeme ohováranie tým, že hovoríme pravdu. Ale aká je to pravda, ak je vytrhnutá z kontextu, ak zraňuje a ničí? A čo osočovanie – vedomá lož o druhom? Ako by sme sa cítili, keby niekto podobne hovoril o nás?
Ježiš – ten, ktorý je Pravda – nám nastavuje zrkadlo. Učí nás, že láska nie je len čin, ale aj slovo. Slovo, ktoré má moc budovať alebo ničiť.
„Nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe.“ Táto veta nie je len morálnym pravidlom, ale výzvou na zrelú, milosrdnú reč. Na rozvážnosť. Na diskrétnosť. Na múdre mlčanie.
A preto sa dnes môžeme modliť: Svätý Ján Nepomucký, vypros nám u Krista dar múdreho slova. Slova, ktoré nešíri klam, nešíri polopravdy, ale je nositeľom svetla a lásky. Nauč nás hovoriť menej, ale s väčším obsahom. Nauč nás mlčať, keď slová môžu zraniť. A najmä – nauč nás zveriť svoj jazyk Ježišovi, ktorý je Cesta, Pravda a Život.
