Ján hlásal všetkému izraelskému ľudu krst pokánia. Keď Ján končil svoj beh, hovoril: „Ja nie som ten, za koho ma pokladáte. Ale, hľa, po mne prichádza ten, ktorému nie som hoden rozviazať obuv na nohách. (Sk 13,25)
Dnes máme sviatok narodenia Jána Krstiteľa. Keďže moje krstné meno je Ján, aj keď rehoľné meno mám Felix, od malička ma volali Janko, Janíčko – to sa mi veľmi páčilo. V čase dospievania mi prischlo meno Johny, podľa môjho idolu Johna Lennona.
Raz mi bolo povedané: „Nebuď ako trstina vetrom klátená, Ján taký nebol.“ Čo o ňom vieme? Že bol vytúženým dieťaťom starších rodičov. Že bol Ježišovým pokrvným príbuzným. Celý jeho život bol atypický, nebol taký tradičný Izraelita.
Nemal rodinu, neoženil sa, nemal deti, túlal sa po horách, po krajine, veľa sa postil a modlil, chodil v ťavej srsti, jedol kobylky a lesný med, očakával Mesiáša, čakal, hľadal, ohlasoval Božie kráľovstvo. A ako jeden z mála Ježišových súčasníkov spoznal, kým naozaj bol: Kristom – tým, kto zachráni Izrael.
Ja nie som askéta ako Ján. Rád som druhým vravieval „pravdu“, ktorá bolela podobne ako Herodiadu, až pokiaľ som neprišiel o „hlavu“. Ale nie doslovne. Dnes sa snažím byť milosrdný, a čo si myslím, vravím, až keď sa ma pýtajú.
Nech je nám Ján viac vzorom v dôvere Ježišovi ako v kritike druhých. Nie vždy to pomôže, láska vždy pomáha viac.
Ako Ján Krstiteľ, tak aj každý z nás má svoj životný príbeh. Každý z nás je pozvaný stať sa obyvateľom nebeského kráľovstva; a začať sa žiada už tu, kde teraz žijem, a dnes. Či je to New York alebo Berlín, Zvolen či Lipany.
