Pán jej odpovedal: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno.“ (Lk 10,38-42)
Dve ženy vošli do dejín ľudského konania ako dva prototypy, ktoré sa zdanlivo navzájom popierajú. Jednu sme nazvali starostlivou Martou a druhú učenlivou Máriou. Tú prvú Kristus napomína: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci…“ A my sa v jej mene paprčíme: „A keby sme sa nestarali, kto by to všetko zariadil, vybavil, kto by nosil domov výplatu a kto by ťa, milý náš hosť, obsluhoval pri stole?“
Ale v skutočnosti vieme, že Kristus má pravdu. Nielenže sa staráme, ale najmä znepokojujeme pre mnohé veci. V podtóne tejto vety je výčitka, že sa znepokojujeme pre veci, po ktorých nás nič nie je. Tie, ktoré nie sú v našej moci. Tie, ktoré máme iba prijímať, nie s nimi zápasiť a už vôbec nie usilovať sa ísť proti nim.
A Kristova reč pokračuje: „… a potrebné je len jedno.“ Kristus v tejto verzii už nespresňuje, čo jediné je potrebné, ale my to vieme. Vie to naše vnútro, naše srdce, naše ja. Potrebné je iba odovzdať sa do Božích rúk. Kristus vo svojom pôsobení pracoval najmä slovne. Isteže, premiestňoval sa peši, konal gestá rukami – žehnal, lámal chleby, dotýkal sa –, ale nijako zvlášť manuálne nepracoval, dokonca svojich učeníkov od manuálnej práce rybárov odtiahol.
A my vieme, že konal tú najdôležitejšiu duchovnú prácu. Nie, Kristus nás nenabáda, aby sme boli leniví, aby sme vysedávali, aby sme mlátili prázdnu slamu slov alebo iba rojčili. V pote tváre si máme zarábať na každodenný chlieb. Ale máme sa naučiť zosúladiť v sebe starostlivosť Marty s Máriiným smädom po Božom slove. Iba tak sa v nás zjednotia dva životodarné princípy nášho ľudského postavenia
