Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. (Lk 2,50)
Ten, čo hovoril, bol Kristus. A tí, ktorí nepochopili jeho slová, neboli ani farizeji, ani pohania, ani prostomyseľní učeníci, boli to jeho vlastní rodičia: Jozef a Mária. Celá táto situácia sa odohrala, keď sa 12-ročný Ježiš na tri dni stratil (ako si nespomenúť na jeho 3-dňové stratenia sa zo sveta živých do ríše smrti, po ktorom vstal z mŕtvych?!).
Rodičia ho našli v Chráme a vyčítali mu jeho ľahkomyseľnosť. „On im odpovedal: ‚Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?‘ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril.“ (Lk 2,49-50)
Tak aj my. My, ktorí sa pripočítavame k jeho nasledovníkom, ktorí si myslíme, že sme Jeho, že On je náš. Ako často nechápeme slová, ktoré nám hovorí?! A hovorí nám to svojím spôsobom – raz bolesťou, raz utrpením, ktoré na nás dopustí, raz ponížením, ktoré nechceme znášať, raz milosťou a darmi, ktoré si ani nezaslúžime, raz letom, raz pádom…
Ježiš k nám neustále prehovára, a keď sa zdá, že je najneprítomnejší, vtedy k nám hovorí najhlasnejšie. Ježišu, roztop vosk v mojich ušiach, aby som vždy počul tvoje slovo, aby moje ťarbavé srdce precitlo a nechalo vyklíčiť tvoje slová ako zrno pre dobrú úrodu.
