Ježiš povedal: „Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou.“ (Jn 10,27)
Ježiš povedal túto vetu, ktorá je jednou z najkrajších, najnádejnejších, ale aj najkontroverznejších viet Nového zákona, ba celého Svätého písma.
Najprv sa spýtajme, komu to povedal. Ako prvý adresát sa javia jeho apoštoli, jeho učeníci, nasledovníci. Ale aj pre-nasledovníci.
Ježiš to hovorí aj tomu Zlému, ktorý chce ukradnúť duše z Božieho košiara, ktorý chce vlčími tesákmi roztrhať Božie stádo. Je to jasná správa, že tento drahocenný poklad, ktorý Otec zveril Synovi, sa nedostane do nepovolaných pazúrov.
A do tretice – hovorí to nám, dnešným ľuďom, ktorí sme takí alergickí na slovo ovca. Nuž, áno, často nadávame, že ľudia sú ovce, ktoré sa dajú kýmkoľvek a kadekomu zmanipulovať, že nasledujú nejakého vodcu ako hlúpe ovce, že sú stádom bez vlastnej právomoci rozhodovania. Takými ovcami nechceme byť a neskromne si myslím, že nie som takouto ovcou v ľudskom húfe.
Ale Kristus hovorí o inom vzťahu – nie o vodcovi, predsedovi strany, führerovi, ktorý klame svojich nasledovníkov a metódou biča a cukru ich dostáva tam, kam potrebuje. Kristus je Pastier a pastier znamená ochranca stáda, ktorý je ochotný nasadiť za svoje bytosti život, opustiť pre jednu blúdiacu ovečku ostatných 99, ktoré sú zabezpečené a na správnej ceste.
A napokon, Kristus sa sám označuje za Baránka. Prijímam s vďačnosťou túto možnosť nechať sa ochraňovať niekým mocnejším, najmocnejším. Vtedy mi nepadne zaťažko nechať sa nazvať ovečkou, pretože som často ovcou zaslepenou svojou túžbou po šťavnatej pastve, hlúpou pre svoje obmedzené schopnosti i ťarbavosť svojho srdca.
Pastier môj, to kvôli mne sa vydávaš do tŕnia a močiarov, aby si ma odtiaľ vytiahol a odniesol na svojich rukách do bezpečia. A ja v sladkom polospánku počúvam tvoj nežný hlas: „Ty moja hlúpučká ovečka, už sa nemusíš báť, už si u mňa.“
