Panna Mária má výsostné postavenie v dejinách spásy. Jej príklad je žiarivý: je to príklad odhodlania povedať Bohu áno a tak sa zúčastniť na pláne záchrany človeka.
Panna Mária je pre katolíkov neoddeliteľnou súčasťou náboženského života a viery, no stretám sa aj s katolíkmi, ktorí k Panne Márii nemajú takmer žiaden vzťah. Áno, berú ju ako súčasť našej katolíckej kultúry, no nikdy nenašli odvahu obrátiť sa na ňu a osloviť ju tým vzácnym slovom: mama. Lebo presne to Božia matka je. Božia mama aj naša mama.
O podobnej skúsenosti kultúrnej mariánskej úcty píše aj známy americký jezuita James Martin. Spomína na to, ako dostal pri príležitosti prvého svätého prijímania svoj prvý ruženec; ako ho mal zavesený na ráme postele, a keď nemohol v noci spať alebo sa bál, bral ho do rúk a modlil sa Zdravasy.
Spomína tiež, že mu raz mama tento ruženec pri upratovaní domácnosti omylom povysávala. Keď ho zachránila z vysávača, mal ruženec o tri guľôčky menej. Vraj mu vtedy sestra pobavene povedala, že sa ruženec aspoň rýchlejšie pomodlí.
Ruženec sa stal aj módnym doplnkom: aj celebrity, ktoré sa ku kresťanstvu nehlásia, sa s ním z času na čas dávajú takto fotiť.
Keď som bol pred časom v Afrike, naša misijná skupina priniesla miestnym obyvateľom malé detské ružence. Deti i dospelí boli prekvapení. Mysleli si, že ruženčeky sú kazové, keď sa im nedajú prevliecť cez hlavu a nemôžu ich nosiť ako náhrdelník. Dávali si ich teda na hlavu ako čelenku a chichotali sa na tom, že Európania majú zrejme nejaké malé hlavy, keď nosia také malé ružence.
Ale späť k téme. Páter Martin píše, ako často a rád sa modlieval ruženec a Zdravasy. Nevedel povedať prečo, bola to jednoducho jeho modlitba. Ďalej spomína, ako veľmi bol prekvapený a nadchnutý, keď mali v kňazskom seminári cyklus mariánskych kázní. Vtedy pochopil rozumom, čo dovtedy vnímal iba srdcom.
Napríklad že Panna Mária bola prvá Ježišova učeníčka, že bola prvým človekom, ktorý prijal Božie slovo, že bola prvá, ktorá ohlásila radostnú zvesť o jeho narodení, keď navštívila v horách Alžbetu. Pochopil prorocký rozmer Panny Márie, ktorý vložila do modlitby Magnifikat, v ktorej ohlasovala záchranu človeka. Pannu Máriu pochopil aj ako kontemplatívnu ženu, ktorá „uchovávala všetko vo svojom srdci“. Panna Mária bola aj vynachádzavou mladou ženou: ako mladá porodila syna, musela s ním odísť do inej krajiny a tam ho vychovávať v náročných podmienkach, potom sa s ním vrátila domov a nakoniec stála aj pod krížom atď.
Spomínaného jezuitu však najviac oslovil príbeh, ako archanjel Gabriel navštívil Pannu Máriu. Pristavuje sa pri tom, ako veľmi dôležitý bol vklad ženy do tohto príbehu: tajomstvo vtelenia Božieho Syna sa totiž nemohlo uskutočniť cez muža, muselo sa naplniť cez ženu. Týmto bola žena v kresťanstve povýšená.
James Martin si tiež všíma moment, ktorý stále platí v našom duchovnom živote: je to Boh, ktorý oslovuje človeka. Človek má na výber: môže Boha odmietnuť a ísť ďalej životom ako bludiskom, alebo Boha prijať a kráčať po správnych chodníkoch.
Presne tak to urobila Panna Mária.
