Zasvätené panny nie sú na Slovensku žiadnou novinkou. Ich rady aktuálne rozšírila Ľuba Hunáková z bratislavskej gréckokatolíckej farnosti. Svoj sľub zasvätenej panny zložila pred vladykom Petrom Rusnákom, bratislavským eparchom, na sviatok Uvedenia Presvätej Bohorodičky do chrámu 21. novembra. Porozprávali sme sa o jej ceste, prežívaní obradu i zmenách, ktoré zasvätenie prináša.
Sestra – je to oslovenie, ktoré ste zasvätením získali?
Nebazírujem na tom, hoci sa to pripúšťa. Prvoradé je spoločenstvo. Ak ma niekto 40 rokov volal Ľuba, nech ma tak volá aj naďalej, ak chce. Hlavne nech je to v slobode.
Ako ste prežívali samotný obrad a čo vo vás najviac rezonovalo v momente skladania sľubu čistoty do rúk biskupa?
Veľmi mi pomohli slová sestier karmelitánok, u ktorých som absolvovala duchovné cvičenia krátko pred obradom zasvätenia. Po ich skončení sa so mnou sestry rozlúčili slovami svätej Alžbety: „Potom cez všetky temnoty, všetky prázdnoty a všetky nemohúcnosti chcem stále hľadieť na Teba a prebývať v Tvojom veľkom svetle.“
Moje prežívanie bolo veľmi poznačené telesným vyčerpaním a chladom, ruky aj nohy som mala úplne skrehnuté. Jednoducho povedane, necítila som okrem únavy a zimy nič, avšak v momente sľubu som vnímala bázeň a úžas nad slovami: „Zaväzujem sa, s pomocou jeho milosti, stať sa až do konca svojho života nositeľkou nevädnúceho venca nebeskej slávy, ktorý sľúbil Kristus tým, čo ho milujú.“
Druhý vatikánsky koncil obnovil starobylý stav panien. Kritické hlasy hovoria, že ide o „jednočlenný kláštor“, ktorý odráža individualizmus dnešnej doby. Čo by ste odpovedali na túto námietku?
V prvom rade nejde o kláštor. Ženy, čo v túžbe po zasvätenom živote nenašli svoje miesto v kláštoroch, sa zasväcujú Pánovi, pričom ostávajú žiť vo svete.
Nemyslím si, že ide o individualizmus, skôr o možnosť ponúknuť svoju jedinečnú charizmu, ktorú máme každá inú (a odrážajú to aj naše závoje, ktoré sú také rozdielne!), do služieb miestnej cirkvi.
Na obrade Vášho zasvätenia bolo prítomných viacero zasvätených panien. Je zvykom pozývať na obrad zasvätenia všetky?
Áno, no nie všetky sa môžu zúčastniť. Moje zasvätenie sa odohralo počas sviatku, ktorý bol bežným pracovným dňom, takže na slávnosť prišlo len 6 sestier.
Koľko je na Slovensku aktuálne zasvätených panien?
Aktuálne je nás približne 40. Z toho sme iba dve východného obradu.
Stretávate sa pravidelne napríklad na duchovných cvičeniach?
Áno, stretávame sa v jednotlivých diecézach pravidelne (mesačne), v rámci Slovenska potom raz do roka; naše stretnutie trvá tri dni. Niektoré stretnutia sú medzinárodné, keď medzi nás prídu aj české, moravské, nemecké či poľské sestry.
Tento rok bol mimoriadny tým, že sa mnohé z nás zúčastnili na Jubileu zasväteného života v Ríme, kde sa nás zhromaždilo veľa. Bola to veľmi povzbudzujúca skúsenosť.
Zasvätená panna by mala mať pravidlá života Bohu zasvätenej panny, ktoré schválil biskup. Máte ich aj Vy. Ktoré z nich sú pre vás najpodstatnejšie?
Áno, verejne som ich čítala pri zasvätení. Ak však mám byť úprimná, najpodstatnejšie je pre mňa to, čo tam síce neodznelo, ale vyplývalo z obradu ako celku: odovzdanie svojho života vernému Ženíchovi, ktorý svojím mocným, tichým, tvorivým slovom má moc, aby ma krok za krokom viedol a pretváral do plnosti zjednotenia s Ním. Tento zväzok lásky obsahuje prísľub tajomnej plodnosti odovzdania sa…
Prejavuje sa zasvätenie aj zmenou odevu?
V sľube sa zaväzujeme, že budeme dbať o svoj zovňajšok, ale zostáva nám bežný sekulárny odev. Pri zasvätení som dostala prsteň a závoj, ktorý však nenosíme bežne, len pri veľkých cirkevných slávnostiach a pri našich každoročných stretnutiach, počas ktorých si obnovujeme sľuby.
Zasvätená panna žije vo svete a zároveň je znamením budúceho veku. Ako vyvažujete každodenné povinnosti, prácu a záväzky s kontemplatívnym, modlitbovým životom?
Ťažko, veľmi ťažko. Nemáme ochranu klauzúry, ktorá je na jednej strane obmedzujúca, no na druhej nasmeruje dušu na to jediné podstatné. V podstate sa to po odchode zo Svätej zeme stále ešte učím a hľadám, padám a vstávam.
Východisko ponúkajú východné cirkvi: neustála modlitba či modlitba srdca, hoci nie je úplne ľahké ju dosiahnuť. Našťastie má Pán s nami trpezlivosť a uspokojí sa s každou našou snahou.
Ktoré formy modlitby – liturgické, biblické, kontemplatívne – Vám najviac pomáhajú udržiavať hlboký vzťah s Kristom, ku ktorému ste sa mysticky pripútali?
Vzhľadom na svoju túžbu po karmelitánskom spoločenstve mám osobitný vzťah ku kontemplatívnym formám, ale tie sa bez biblických a liturgických nedajú uskutočniť.
Ako vnímate duchovné materstvo, o ktorom sa hovorí v pravidlách života zasvätených panien? V čom sa pre vás konkrétne prejavuje?
Duchovné materstvo je úžasný dar, nenahováram si však, že sa už u mňa prejavuje, zažila som ho však od starších sestier… Vyžaduje si to už očistené srdce!
Na aké konkrétne formy služby v miestnej cirkevnej komunite sa chcete zamerať, keďže zasvätené panny spájajú slobodu s povinnosťami voči Cirkvi?
U mňa je to jednoznačne modlitba. Túžila som aj po eucharistickej službe slabým a chorým, ale to sa, žiaľ, nepodarilo zrealizovať, podobne ako kantorská služba, ktorú som ponúkala hneď po návrate zo Svätej zeme. Medzitým sa však môj zdravotný stav zhoršil, tak asi Pán predvídal, že by som tieto služby dlhodobo beztak nemohla vykonávať.
Ako chcete dlhodobo udržiavať vernosť sľubu čistoty a života podľa evanjelia v dnešnej dobe poznačenej materializmom a spomínaným individualizmom?
My kresťania žijeme vo svete, ale nie sme zo sveta. Dnešná doba nás prevalcuje len vtedy, keď jej to umožníme v našich srdciach. Tam sa nachádzajú sklony k dobrému aj zlému, záleží na tom, ktoré budeme živiť. Vedie nás Ten, ktorý „je schopný okrem tohoto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme…“ (Ef 3,20)
