Niekedy sa veľmi snažíte, aby niečo dobre dopadlo, a napriek snahe sa stane taká bizarnosť, ktorá zatieni všetko podstatné. A všetkým aj po rokoch ostane v spomienke úplne nepodstatná banalita a to dôležité sa navždy stratí. Na prvom mieste v pomyselnom rebríčku takýchto „trapasov“ bude ešte asi dlho pohreb nositeľa Nobelovej ceny za mier Nelsona Mandelu.
Nelson zasvätil celý svoj život boju proti apartheidu v Juhoafrickej republike. Pre svoju angažovanosť bol odsúdený a uväznený, vo väzení strávil neuveriteľných 27 rokov. Po prepustení v roku 1990 bol najväčšou autoritou v procese desegregácie JAR. Je fascinujúce, že nespravodlivé a dlhoročné väzenské trýznenie nezničilo v ňom ľudskosť.
Neznížil sa k pomste a aj týmto svojím príkladom umožnil pomerne pokojný prechod k pluralitnému spravovaniu tejto africkej krajiny a prevzatie moci od „bielej“ menšiny. Tak keď sa naplnil jeho čas a vo veku 95 rokov zomrel, účasť na jeho pohrebe považovali najmocnejší muži a ženy Zeme za nesmierne prestížnu záležitosť. Pohrebné obrady sa preto 10. decembra 2013 konali na futbalovom štadióne v Johannesburgu. Boli tam desaťtisíce ľudí, ale jeden človek tam byť radšej nemal.
Thamsanqa Jantjie bol – trochu aj po protekcii – najatý ako tlmočník do posunkovej reči. Bola to vtedy taká novinka, že vedľa rečníkov na politických a iných zhromaždeniach sa objavili muži alebo ženy, ktorí prekladali vyslovené slovo do posunkovej reči pre sluchovo postihnutých ľudí. Nelson Mandela zasvätil celý svoj život boju za rovnoprávnosť ľudských bytostí, a to nielen s ohľadom na farbu pleti či rasu, ale aj v súvislosti s rôznymi inými znevýhodneniami. Ten tlmočník tam teda nebol len z praktických dôvodov, išlo aj o symbol tejto snahy zomrelého bývalého prezidenta.
Ja osobne by som vybral nejakú nádhernú černošku, ktorá by svojou krásou uviedla do pomykova všetkých tých nabubrených prezidentov a iných rečníkov, čo si tam poväčšine prišli len po pár politických bodov. Ktosi však vybral tohto pána. Ukázalo sa, že temperament, s akým posunkoval, by mu možno mohla závidieť aj tá moja vysnívaná černoška.
Problém bol však v tom, že napríklad aj vedľa amerického prezidenta Baraka Obamu sa zrazu objavil človek, ktorý s nasadením čosi gestikuloval, ale nik z nepočujúcich mu nerozumel. Jeho gestá nemali nič spoločné s ustálenou praxou. Odborníci sa zhodli, že to bolo občas aj vtipné, napríklad keď počas Obamovho príhovoru zaregistrovali v posunkovej reči slovo „kreveta“ alebo „hojdací koník“. Bola to však len náhoda. Thamsanqa skrátka neovládal posunkovú reč… Alebo aspoň v tej chvíli nie.
Vládna komisia po pohrebe zistila, že škola a univerzita, kde tlmočník mal študovať, neexistujú. Pred tým už tlmočil na viacerých podujatiach vládnej strany, ale s najväčšou pravdepodobnosťou posunkovú reč neovláda. Pár dní po pohrebe bol hospitalizovaný, pretože sa ukázalo, že počas pohrebu mal atak schizofrénie, ktorú u neho v nemocnici diagnostikovali.
Zrejme nemohol za to, čo sa stalo. Videl anjelov zostupovať na štadión, a tak sa už nemohol sústrediť na svoju prácu… Chyba nebola v ňom, ale v tom, kto mu umožnil dostať sa do takejto vypätej situácie. A tak bizarná scéna, keď tlmočník nezrozumiteľne gestikuluje po boku dôstojne hovoriaceho amerického prezidenta, premazala všetko ostatné.
Keď Ježiš dostáva otázku na život po smrti, hovorí o obraze tesnej brány. Je potrebná námaha, aby sa človek cez ňu dokázal „pretiahnuť“. Veľmi prekvapujúce je „dovysvetlenie“. Konštatuje, že mnohí budú hovoriť, že ho poznali, počúvali, jedli s ním a chodil po ich uliciach, a on im povie: „Nepoznám vás!“ Ako sa toto môže stať? Ako to, že Boh nerozpozná v našom živote snahu prejsť tou tesnou bránou?
Pretože to snaženie je zdanlivé. Tak ako človek postihnutý vážnym ochorením schizofrénie často bojuje medzi skutočným svetom, v ktorom sme my tu všetci, a nereálnym svetom, odkiaľ k nemu prichádzajú hlasy alebo obrazy, ktoré v skutočnosti neexistujú, tak aj život kresťana môže postihnúť čosi podobné.
Náš reálny život totiž posledné roky veľmi silne ovplyvňuje nereálny, virtuálny život, ktorý žijeme prostredníctvom internetu. Vieme sa dostať bleskovo ku všetkým informáciám, na ktoré si len pomyslíme. (Napríklad pri písaní tohto článku som za pár minút získal všetky detaily, ktoré som si nemohol po dvanástich rokoch od toho pohrebu pamätať.)
Ale aj nás si nachádzajú všakovaké šikovne zabalené informácie. Čítame si svoje obľúbené stránky. Našli si nás. U dvoch ľudí v jednej rodine môžu ponúkať úplne protichodné fakty a domnienky… Na sociálnych sieťach trávime hodiny pozorovaním životov iných, ktorých sme osobne nikdy alebo už roky nestretli. Nevieme, ako a kedy ukončiť vypisovanie si správ; také to nekonečné četovanie. Mojej generácii to ešte príde čudné, prečo si vlastne nezavoláme a nepovieme si to. Ale mladší majú skoro panický strach volať a hovoriť so živým človekom.
Niekedy sa až prichytím pri myšlienke, či vari dnešná mládež a deti nie sú viac doma tam ako tu a sem k nám sa chodia len najesť, vycikať a spať. Ale, úprimne povedané, aj nás starších to riadne zasiahlo. My nemáme ani protilátky na to, lebo sme do tejto rozdvojenosti sveta len prišli, kým ony sa už doň narodili… Sme digitálni imigranti bez potrebných zručností, ale, paradoxne, naši rovesníci to celé vymysleli a zaplavili tým svet.
Žiaľ, vtedy sme ani veľmi nepremýšľali nad tým, čo to so svetom urobí. Myslím, že by sme ani neuverili, že to takto dopadne, ak by nám to vtedy nejaký prorok hovoril, keď sme prvýkrát položili prsty na klávesnicu prvých počítačov na svete… A tak nejako sme prešli aj na internetový model viery. Jedno sa žije v reálnom svete a duchovné prežívanie sa dostalo na úroveň podobnú tomu virtuálnemu prežívaniu, ako to vidíme pri používaní internetu.
Keď vaše dieťa na dovolenke alebo skautskom tábore nemá mobil, funguje s ostatnými a so sebou samým. Cítite integritu, zjednotenosť. Keď mu ho dáte, vypne sa a niekam odíde. Sedí síce za tým istým stolom, ako ostatní, ale je to už len jeho telesná schránka; osobná prítomnosť je preč. Tak mnohí hovoria, že sú v kresťanstve, že sedia za tým istým stolom, ale v skutočnosti sú niekde inde.
Fyzická blízkosť s ostatnými za stolom vrátane Otca tu síce je, ale v skutočnosti žijú svoj život v inom vesmíre. To je aktualizácia toho Ježišovho povzdychu: „Hoci som chodil po vašich uliciach aj jedol a pil s vami, ale vlastne vás nepoznám a vy nepoznáte mňa. Aký to je vzťah a prečo by som vám mal dať kľúče od svojho domu, keď sme si v podstate neznámymi…“
Tak sme v istom kolektívnom stave technologickej schizofrénie. Nevieme, čo je pravdivé a čo nepravdivé. Pochybujeme o dejinných udalostiach (pristátie na Mesiaci), o realite základných faktov (plochá Zem), ale aj o tom, či sme duchovné bytosti, alebo len múdri živočíchovia (úplne marginalizovanie praktického života viery – bohoslužby, sviatosti atď.). A tak vlastne posunkujeme smerom k Bohu čosi, čo je len simuláciou skutočnej reči lásky, ktorú od nás očakáva. Nerozumie nám a my jemu.
Ten nešťastný tlmočník za svoj stav nemohol, a preto sa mu to nepočíta za zlé. Ale my máme na výber: žiť svoju vieru v skutočnom móde, alebo vo virtuálnom móde. A pritom je také očarujúco krásne mať jednotu vo svojom živote medzi tým, čo mi hovorí svedomie, a tým, čo žijem… Telesné mať úzko prepojené s duchovným. Nie vždy sa to darí, ale kto raz okúsi, nechce ináč.
