Pilot padákového klzáku má s mrakmi komplikovaný vzťah. Je to zvláštne milenecké prepojenie. Ak na oblohe nie sú, znamená to, že v suchom vzduchu budú silnejšie a nepokojnejšie vzdušné prúdy zohriateho vzduchu, ktoré nás dvíhajú do výšav. Tiež je veľmi ťažké tie prúdy nájsť, lebo na ich vrchu chýba poznávacie znamenie – mráčik. Na druhej strane žiadne tiene mrakov nebránia slnku neustále zohrievať zem a vytvárať tak stúpavé prúdy. Bez nich sa nevieme udržať dlhšie vo vzduchu.
Malé mráčiky máme radi. Nežne ich pomenúvame slovom „kumulík“. Ukazujú miesta, kde sa môžeme zodvihnúť. Ak sú väčšie a vyššie, prechádzame pri označení na s obavami vyslovované slovo „kumuly“. Ak chceme zahnať obavy, či nie sú priveľké, a teda už nebezpečné, voláme ich „vodníky“, lebo z nich už zvyčajne aj občas zaprší. No a ak sú to obávané búrkové veže, tak im nadávame do „kongesťákov“ a vždy sa v súvetí objavuje aj viac alebo menej vulgárne slovo. Ak sú na oblohe tieto kumulonimby, mohutné rýchlo rastúce veže s ostrými okrajmi, násobne vyššie ako širšie, nik rozumný nelieta. Siahajú totiž aj do výšky desať kilometrov a v ich útrobách sa odohrávajú pekelné javy. Blesky, elektrické výboje, vznášajú sa tam velikánske ľadové krúpy a najmä ich chrbticou je víchrica silného prúdu vzduchu, ktorý smeruje od zeme hore, ale niekedy či neskôr – pri smrti mraku – aj zhora dole. Jeho rýchlosť môže byť aj vyše sto kilometrov za hodinu.
Ak sa do takého niečoho dostane padák, doslova ho to zdrapí a vlečie so sebou na rýchlu exkurziu cez všetky poschodia tej veže siahajúcej do miest, kde už niet dosť kyslíka na dýchanie a sú tam teploty aj pod -50 stupňov Celzia. Takže niektoré mraky milujeme a z iných máme hrôzu. A aj pri mrakoch je to ako v živote. Ešte trochu kumulík a už aj trochu vodník. Ešte trochu veľký mrak a už aj trochu vežovitý. Alebo ešte nie dosť búrkový, iba tak trochu, či: „Ten búrkový je ešte ďaleko od nás a tu sú mraky ešte celkom v pohode…“ Najmä keď ste dve hodiny vliekli padák na kopec a máte možnosť to aspoň zletieť za desať minút rovno k autu, alebo ísť pešo dole. Takáto situácia vždy obrusuje pazúriky ostražitosti.
Ale niekedy sa to zvrhne fakt veľmi rýchlo, ste v tom aj trochu nevinne: už pár hodín letíte a zrazu v jednom okamihu bojujete o holý život. Ako píšem, s mrakmi je to talianske manželstvo.
Bol som nedávno niekde nad Spišskou Kapitulou. Z výšky 2 500 metrov vidíte Liptovskú Maru i Košice. Pár sto metrov nado mnou bol mrak, ktorému som vďačil za tú výšku. Bezpečný a priateľský kumulus. Bol najvyšší čas spod neho odletieť. Nabral som kurz do modrého neba, ale kým som tam doletel, už tam bol ďalší mrak. „Do kelu!“ ledva som si stihol pomyslieť a bol som v ňom.
Nech lietate akokoľvek dlho, vždy je to nepríjemný pocit. Všetko sa stratí v bielej hmle. Cítite pod nohami tú šialenú hĺbku, ale zároveň tá beloba všade okolo pôsobí mätúco a falošne upokojujúco. Ako keby že stojím pred svojou farou v hustej jesennej hmle. Je to zasnené, ale zároveň ste v maximálnom strehu. Prístroj hlasno oznamuje neustále stúpanie. Výšky pribúda. Jediné dôležité je držať sa kompasu a neochvejne pokračovať v smere do modrej oblohy. Ale prídu pochybnosti, či ešte vôbec nejaká existuje. Odolávate panike a pomäteniu zmyslov, tvrdohlavo držíte ten kurz na juh.
Náhle sa rozjasňuje a, šup, vypadnete z mraku do tmavomodrého sveta. Až vtedy si uvedomíte, že ste si hlasno vydýchli. Každý pri lietaní zadržiava dych, keď sa bojí. Na palubu sa vrátila radosť a šlo sa ďalej. A bolo super, že som cez vysielačku vedel o všetkých lietadlách v okolí. Aspoň že som sa s nikým v tom mraku nemohol zraziť. To keď mrak nasaje viac padákov súčasne…
Médiami prebehla správa o istom čínskom začiatočníkovi Peng Yujiangovi. Štartoval v pohorí Čchilien-šan z výšky skoro 3 000 metrov nad morom. Povedal by som, že dosť odvážne vybraté miesto na lietanie. Keď som videl zábery z jeho kamery, tak som sa usmial, lebo padák, na ktorom letel, sa vyrába v Česku. To, čo nasledovalo, sa nijak inak nedá vysvetliť, len tak, že zrejme zle odhadol vývoj mrakov; alebo sa mrak zvrhol počas jeho letu. Tak sa stalo, že do jedného búrkového ho nasal silný stúpavý prúd.
Patrí k asi jednému z dvoch pilotov a jednej pilotky, ktorí to prežili. Podľa záznamov z akejsi čiernej skrinky, ktorú máme v našich prístrojoch, bol vo výške až 8 000 metrov. Stratil vedomie, omŕzal, nekontrolovane padal a stúpal. Taká divoká jazda to musela byť, až konečne z mraku vypadol a bezpečne pristál asi 30 kilometrov od miesta vzletu. Myslím, že tá hodina letu bola najdlhšou hodinou jeho života. V tej eufórii z prežitia zverejnil záznam svojho letu (často sa to deje automaticky po pristáti, takže si to možno ani neuvedomil) a pridal aj zábery so svojej kamery. Omrznutý snehuliak s vydeseným pohľadom, s obrovským bielym mrakom za chrbtom – tak by ho videlo nestranné dieťa. V tvári sa mu dalo čítať, že po tejto skúsenosti mu stačí zlého a potrebuje skôr empatický prístup po takejto traume.
Nie že tak v Číne. Zasadla komisia, potom iná a zomlela ho direktívne nastavená byrokracia. Vypočúvali ho, dôrazne mu vytkli, že nedodržal povolenú maximálnu výšku letu, a udelili trest. Pol roka zákaz lietania. Správny, alebo nesprávny prístup? Neviem. Nedovolím si to súdiť.
Aj v duchovnom živote robíme chyby. Chodíme tak po hrane menších či väčších hriechov. Sme zúfalo nedokonalí a omylní. Ľahko náchylní k zlému. Často to neodhadneme správne. Lety s najlepšími úmyslami sa v okamihoch menia na zmätené turbulencie myšlienok v našom svedomí. „Je to ešte v poriadku, alebo už bojujem o večný život?“ Toto je „dobrý“ mrak baranček, čo ma posunie ďalej na trati života, alebo je to už diabolský kongestus tešiaci sa, ako ma vyľaká až tak, že sa začnem báť čo i len pomyslieť na to, že mám schopnosť lietať?
Diabol nás rád vydesí svojimi pascami, neteší sa až tak z našich hriechov ako z tej rezignácie, čo často prichádza po nich. Zo strachu z ďalšieho napredovania. Apatie a vzdania sa. Zatrpknutosti. Koľkí dobrí piloti po zlej skúsenosti počas lietania rezignovali na tento vznešený šport. Koľkí dobrí ľudia po osobnej skúsenosti s ťažkými hriechmi, svojimi alebo iných, alebo dokonca tých, čo by ich mali viesť, rezignovali. Každý jeden z nás má aj takúto komnatu svojho srdca a, priznajme si, občas tam zájdeme plní sebaľútosti a sklamania. Ste radi, že ste nejakú krízu vôbec prežili, no a v Cirkvi nenájdete pochopenie a prijatie, ale len nejaký, priam až dopredu vypovedaný rozsudok.
Tak som rád, že my kňazi sme dostali moc odpúšťať so slovami: „Prijmite Ducha Svätého, komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené…“ Prajem nám len takých spovedníkov, ktorí výlučne cez vanutie Ducha Svätého odpúšťajú a zadržiavajú odpustenie našich hriechov. Nie nejako tak komisionálne a výlučne podľa predpisov a šablón. Nie zásadne radšej prísnejšie, ale radšej s pochopením. Nech sviatosť zmierenia nikdy nie je cieľom, ale cestou.
