Dlho som to odkladal a vnútorne sa vykrúcal, ale už sa nedalo viacej. Stáročný múr sa nakláňal a ja som chcel zachrániť čím viacej z neho. Aby som to vysvetlil. My tu na Spiši máme veľa nemeckých stavieb. Pred asi dvesto rokmi, ale určite aj skôr, to zrejme bola veľmi populárna stavebná technológia. Neprestávam nad ňou žasnúť, prichytil som sa, že kamkoľvek sa dostanem, nevedomky, ale cielene hľadám steny starých stodôl a ploty okolo cintorínov alebo kostolov, aby som si na nich popásol zrak. Najmä na tých neovakovaných.
Neviem, ako presne to tí starí majstri robili a ako dlho im to trvalo. Ale robili to asi takto. Vykopali pomerne plytký základ a ten vyložili kamennými blokmi. Využívali väčšinou pieskovce alebo iné kamene v okolí stavby. Neviem si predstaviť, ako ich dolovali. Ale z miestnych kameňolomov na vozoch doviezli kamenné bloky, zvyčajne ploské s hmotnosťou maximálne 50 kilogramov.
Viem si predstaviť, aká to bola drina tie tony materiálu prevážať na vtedajších vozoch. Na jeden dom alebo stodolu, alebo múr, nehovoriac o kostole či kaštieli, sa určite spotrebovali desiatky dnešných, plne naložených moderných nákladných áut.
Kamene v tunajších múroch sú nepravidelné, neopracované, rôznych hrúbok a tvarov. Stavitelia na ten základ začali ukladať najväčšie kamene tak, aby najplochejšia časť kameňa tvorila vnútornú stenu. Niekedy položili blok aj na výšku – nie na plocho –, ak mal peknú rovnú spodnú stranu.
Podstatná bola tá jediná rovná strana kameňa. Aby pevne stál, vypodložili ho väčšími alebo menšími kamienkami. Tie vyberali tak, aby ich rovné bočné stienky vyplnili skoro dokonale štrbiny okolo veľkého bloku, pričom vznikala nečakane rovná stena. To isté urobili aj z vonkajšej strany múra.
Múr má hrúbku od 60 do 80 centimetrov na bežných stavbách, kostoly majú výnimočne aj niekoľko metrov hrubé steny. Vznikajúce dve steny budúceho múra neboli stavané úplne kolmo voči rovine podlahy, ale boli trošičku šikmé, mierne vychýlene smerom do vnútra múra, takže múr sa s pribúdajúcou výškou mierne stenčoval. Bolo to jednak pevnejšie a zároveň sa tým šetril stavebný materiál.
No a medzi týmito zvonku pekne uloženými kameňmi vyložili vnútorný priestor množstvom drobných kamienkov, odpadu, ktorý vznikol pri ťažbe, preprave, prípadne nejakom hrubom opracovaní veľkých kameňov. Všetko kamenné sa zužitkovalo.
Škáry medzi tými drobnými alebo aj väčšími kameňmi výplne starostlivo vyplnili hlinou. Podľa mňa musela byť navlhčená, skoro blatistá. Niekedy do nej pridali aj otruby. Potom uložili vrstvu tenších ploských kameňov, ktorými zarovnali rad veľkých kameňov, aby vrch stavaného múra bol pekne vodorovný. Zároveň tým previazali veľké bloky kameňov.
Na túto vrstvu znova postavili vnútorný a vonkajší múr z veľkých kameňov. Používali len šnúrku a olovnicu. Stovkami drobných kamienkov utesnili veľké bloky. Také mega 3D puzzle. Znova vyplnili priestor medzi vonkajším a vnútorným múrom poctivo vyskladanými kameňmi všakovakých tvarov a hlinou. A už mali necelý meter vysoký múr. A znova dookola, až sa napríklad postavila hoci aj 30 metrov vysoká veža ich kostola.
Do takto stavaného múra sa „vošlo“ neuveriteľne veľké množstvo kameňov a hliny. Počas stavby museli múr zrejme chrániť pred dažďom, voda by vyplavovala hlinu a rozrušovala múr. Keď sa na takú stenu pozriete, napadne vám jediné: „To muselo stáť strašne veľa roboty a času…“ Veď po každý kamienok sa bolo treba zohnúť, vybrať ho z množstva iných tak, aby presne zapasoval.
Tie najväčšie kamene museli určite dvíhať a ukladať aspoň dvaja chlapi. Na to si museli postaviť lešenie. Mám len matnú predstavu, ako si vyrábali hrubé dosky a hranoly pred vynájdením gátra. Jedine ručným rezaním nejakou dvojchlapovou pílou a kresaním špeciálnymi sekerami. Ďalšia ťažká neviditeľná robota navyše.
Nuž a pri takom múre som stál. Časť z neho už spadla; po strate strechy nad hlavou taký múr vydrží maximálne pár desiatok rokov a potom sa začne nakláňať, jeho steny sa vykrušujú, rýchlo začne starnúť, až sa v istej chvíli zrúti. Kamene zostanú ako akési bájne šupiny skameneného pravekého panciernika zakryté zemou, čo bola medzi nimi. Časom to zarastie pŕhľavou. Pieskovce sa začnú vplyvom vlhkosti rozpadať, jeden starý majster mi povedal, že sú to už také „zhnité“ kamene. Ale keď ich prácne z rumoviska vydolujete a obschnú, dajú sa ešte použiť.
Tak som sa premenil na stredovekého murára, ale trochu som podvádzal, miesto hliny som použil betón na vyplnenie tých škár medzi kameňmi vnútornej výplne múra. A keď som svoje dielko naviazal na pôvodný múr, musel som ten pôvodný trochu znížiť. A to bola tá dilema.
Pozoroval som z lešenia tú pradávnu prácičku. Stačilo z vrchu odoberať kamene a hádzať ich dole. Veľké na jednu kopu, malé na druhú a hlinu len tak, popri múre. Nemal som však na to vnútornú silu. Každý ten kameň a kamienok bol uložený nesmierne starostlivo. Ktosi, z koho ostali v hrobe možno už len tie najväčšie kosti, tu stratil dni a mesiace svojho života. Koľko kvapiek potu a krvi z rozodratých rúk vsiaklo do tých pieskovcových kameňov! A ja to za pol dňa zhodím.
Nechápte ma zle, nebolo mi ľúto za tou hmotou, tak či tak bola odsúdená na zánik. Bolo mi ľúto tej ľudskej práce. Jediné, čo ma utešovalo, bolo, že toto je jediná možnosť, ako zachránim tie dva metre múra podo mnou. Že to všetko spevním a ochránim betónovou čiapkou a krásnou strieškou zo starobylých škridiel. A múr bude na pár desaťročí znova v bezpečí. To búranie ma úplne vyčerpalo. Svaly mojej duše ma ešte pár dní riadne boleli. Taká čudná svalovica…
V celej Európskej únii patríme ku krajinám s najstaršími autami v dopravnej premávke. Hovoria, že je to znak chudoby. Nie je. Je tu ešte veľmi silná generácia ľudí, ktorí vo svojom aute nevidia len vec, ale dielo ľudskej práce. A komplikujú to aj spomienky, ktoré sa nám na autá naviažu. Dovolenky, deti, lásky. Zážitky. Máme vo všeobecnosti problém s lúčením. Stačí zaspievať pár slov piesne „To nie je, nie je lúčenie, hoc chveje sa nám hlas…“ a máme slzy na krajíčku a hrču v hrdle.
Zlou stránkou tejto našej komplikovanej mentality je, žiaľ, aj to, že sa občas nevieme rozlúčiť s toxickými vecami. Z toho je ten sentiment za objektívne nešťastným obdobím budovania socializmu, tie stupídne retroprvomájové demonštrácie, ktoré nejednej obeti socializmu zdvíhajú tlak. Plnoštíhle seniorky napresované do zväzáckych košieľ s neprimerane malou červenou šatkou okolo krku pôsobia viac smiešne ako odhodlane…
Ale aj toto je jedna zo stránok našej národnej vlastnosti, ktorou je problém s lúčením sa s vecami, vzťahmi či spomienkami. Dokonca aj tými desivými. Tento problém dotiahol do krutej dokonalosti napríklad aj istý prezident, keď jeho zvrátený sentiment za zašlou ríšou na hlinených nohách vedie i dnes k nezmyselným vojnovým obetiam brutálneho rozsahu…
Aj v Cirkvi máme s tým dosť veľký problém. Ťažko sa nám rozchádza so spomienkovým optimizmom, prehnaným tradicionalizmom, s klerikalizmom a istou veľmi jemne skrytou, ale o to bolestnejšou formou mizogýnie…
A každý kňaz je vnútorne po každom preložení z farnosti do farnosti ubolenejší, opotrebovanejší, nevrlejší a bojaci sa nadviazať nové priateľstvá a vzťahy na novom pôsobisku. Lebo už pridobre vie, ako to bolí, keď príde dekrét s biskupovým podpisom a vám sa zrazu akoby potopí celá loď so stovkami obetí spomedzi ľudí, ktorých ste si pustili do srdca, a ostane po nich boľavé prázdno…
Veriaci si často myslia, že je problém v ich prijatí nového kňaza. Nemusí to vôbec tak byť. Majte drahí veriaci, prosím, pochopenie s rezervovanými kňazmi po piatom preložení v ich živote. Vedia dobre skrývať svoju traumu. Tí najzranenejší používajú fakt neprimerané a neakceptovateľné skafandre. A ten čas júlových prekladačiek sa už znova blíži…
Tak premýšľam, aké to bolo počas Nanebovstúpenia s jeho apoštolmi a priateľmi a priateľkami. Ježiš vedel o tomto temnom zákutí nášho vnútra, čo sa rado „rochní“ v svetobôľoch a trápeniach spojených s lúčením. Preto prisľúbil Ducha. A sme mu za to vďační. A že cez Eucharistiu, hoci k Otcovi vystúpil, predsa ostal. Lebo Bohu nie je nič nemožné.
Tak vlastne toto je jediné lúčenie, pri ktorom človek viac dostal, ako stratil. Oblak im ho vzal z očí, aby ho neskôr uvideli v hladných, smädných, nahých, pocestných, chorých, väznených… A najmä uprostred spoločenstva milujúcich sa, zhromaždených okolo Eucharistie. A všetkom tom ostatnom krásnom navyše.
Napríklad aj múroch kostola, kde sa to všetko koncentruje. Aby vznikol, to sa vykope pomerne plytký základ a ten sa vyloží…
