Možno si spomeniete na animovaný vianočný film Šťastná hviezda, v ktorom sa malý osol Bo nečakane ocitne uprostred najväčšieho príbehu dejín. Hoci ide o rozprávku, odráža zaujímavý detail: osol sprevádza protagonistov dejín spásy od ich počiatkov a v biblických príbehoch sa nenápadne objavuje v rozhodujúcich okamihoch.
V bežnej reči je osol vďačnou pomôckou na vyjadrenie irónie. Spájame si ho s tvrdohlavosťou, pomalosťou či hlúposťou. Osol však sprevádza človeka už približne sedemtisíc rokov.
Kým kôň bol znakom vojenskej moci, osol patril k obyčajnému životu: k práci na poli, k noseniu bremien, ku dňom, ktoré sa nelíšia jeden od druhého. Aj v starozákonnej Knihe Exodus nachádzame Boží príkaz o dni odpočinku: „Šesť dní budeš pracovať, v siedmy deň zachováš sobotu, aby si odpočinul tvoj býk a osol.“ (Ex 23,12) Odpočinok sa netýka len človeka, ale aj zvieraťa, ktoré s ním nesie bremeno každodennosti.
Osla Biblia spomína pomerne často a takmer vždy v súvislosti s pokorou. Preslávila sa najmä Balaamova oslica, ktorá po úderoch od svojho pána prehovorila a odhalila mu Božie varovanie (porov. Nm 22).
Objavuje sa pri úteku Svätej rodiny do Egypta pred besnením Herodesa a spomína sa v súvislosti s Ježišovým slávnostným vstupom do Jeruzalema pred jeho umučením. Tu je dokonca súčasťou naplnenej starozákonnej predpovede proroka Zachariáša (porov. Zach 9,9).
Prítomnosť osla pri jasliach nie je v kánonických evanjeliách výslovne potvrdená, no apokryfné texty ju poznajú a kresťanská tradícia ju prijala ako prirodzenú súčasť príbehu.
Spoločník svätcov a mníchov
V stredoveku zohrával osol významnú úlohu aj v duchovnej symbolike. Niektorí svätí a mnísi si ho volili ako jediné zviera na cestovanie. Tradícia ho spája najmä so svätým Mikulášom a svätým Martinom. V roku 1195 dokonca pápež Inocent III. nariadil mníchom, aby cestovali výlučne na osloch, pretože iné spôsoby dopravy ich vystavovali pokušeniu pýchy.
Osol sa objavuje aj v príbehu svätého Ignáca z Loyoly. Krátko po svojom obrátení sa dostal do vnútorného zápasu, či má z horlivosti „brániť česť Panny Márie“ násilím.
Rozhodnutie napokon prenechal oslovi, na ktorom sedel, a ten sa vydal opačným smerom. Ignác tento príbeh neskôr sám uviedol v autobiografii ako varovanie pred duchovnou pýchou a unáhlenosťou.
Tvrdohlavosť, alebo rozvaha?
V bežnej reči však osol nezískal dobré meno. Príslovia a porekadlá z neho urobili symbol hlúposti, tvrdohlavosti či výsmechu. No tí, ktorí osla poznajú zblízka, ho opisujú celkom inak.
Osla nemožno označiť za tvrdohlavého, ale skôr za opatrného. Nevrhá sa bezhlavo vpred, ale zastaví sa, čaká a zvažuje. Ak narazí na prekážku, nepohne sa, kým si nie je istý. Nepotrebuje nátlak, ale istotu. Nenechá sa dotlačiť tam, kam nechce ísť.
Má silný zmysel pre spoločenstvo, dokáže chrániť stádo a svojím hlasom odháňať predátorov. Je pokojný, no nie bezbranný. Má mimoriadnu jemnosť, najmä vo vzťahu k deťom. Znesie dotyk, hru aj nešikovnosť bez agresie. Je to zviera, ktoré „myslí“ skôr, než urobí krok.
Lekcia pre nás
Možno by sme sa od osla mohli naučiť viac, než sme si ochotní pripustiť. Spomaľovať, premýšľať, nenechať sa tlačiť násilím vpred. Niesť bremená bez potreby obdivu. Byť silný, no nie hlučný.
Súčasťou dejín spásy teda osol istotne nie je len omylom. Boh často koná prostredníctvom toho, čo nepovažujeme za dôležité. Niekedy práve ten, kto kráča pomaly a rozvážne, to robí preto, lebo nesie veľmi cenný náklad.
