„Bol pekný slnečný marcový deň. Teda až do momentu, keď sa na chvíľu všetko zastavilo. V jednej sekunde sa nám zmenil život… Videla som svojho syna, ako bezvládne leží na čerstvo napadanom snehu. Pred chvíľou si plný energie a radosti užíval lyžiarsky svah, teraz strnulo ležal a nehýbal sa,“ takto opisuje Marieta Kováčová okamih, ktorý jej rodine obrátil život naruby.
Napísala o tom knihu Maxim. Chlapec, ktorý prežil s podtitulom Skutočný príbeh. Na jeho obálke možno čítať aj slová Pavla Hricu, riaditeľa občianskeho združenia Cesta von: „Verím, že po prečítaní knihy sa staneme lepšími.“ Príbeh opísaný v knihe dokonca prirovnal k modernej verzii slávneho putovania kapitána Shackletona a posádky lode Endurance, ktorí uviazli na zamrznutom antarktickom mori.
V tomto príbehu sú hrdinami členovia rodiny Kováčovcov: mama Marieta, otec Roman a dcéra Miška, ktorí s láskou a obetou dokázali priam nemožné. Na tento osud ma upozornila priateľka rehoľná sestra Katarína, pre ktorú je pani Marieta stelesnením odvážnej mamy, ktorá dnes vydáva o ich nezvyčajnom rodinnom príbehu svedectvo na rôznych stretnutiach. Jej syn Maxim prežil v kóme štyri mesiace. Keď mal štrnásť rokov, na lyžovačke v Taliansku nevybral zákrutu, vyletel z trate a pri náraze do stromu upadol do kómy. Na začiatku nevedeli, či sa z nej vôbec preberie.
Zásah do celej rodiny
Na margo vzniku knihy priznala: „K jej napísaniu ma inšpiroval syn Maxim a jeho obrovská vôľa žiť. Úraz, ktorý sa mu stal v roku 2015, nabúral náš pokojný rodinný život v Bratislave. S plným nasadením som na seba prevzala zodpovednosť za aktivity pri jeho uzdravovaní. Cítila som veľkú podporu okolia, čo ma povzbudzovalo nevzdávať sa a vytrvať. Neobzerala som sa dozadu a nestrácala som nádej. Zistila som, že sny sa môžu plniť, aj keď neprežívame najlepšie obdobie. Spoločne sme sa naučili vnímať krásy života a malé zázraky, ktoré sa okolo nás diali.“
Keď sa zhováram s touto mimoriadnou ženou a rozpletáme klbko spomienok na najťažšie obdobie jej života, dozvedám sa: „Nedávala som Bohu zásadné otázky, že prečo sa to stalo, ani formou výčitiek, ani formou hnevu. Ja som sa skôr pýtala: Bože, čo s tým mám urobiť, čo sa z toho všetkého mám naučiť? Bohu som vďačná za veľa vecí. Aj s manželom sme sa zhodli na tom, že sa nebudeme pozerať na koniec, hoci vieme, čo chceme, po čom túžime a v čo veríme, ale povedali sme si v tej skúške: Poďme prežiť každý deň naplno!
Pomohla nám v tom aj lekárka z talianskeho Bolzana, ktorá nám poradila, aby sme sa pripravili na to, že bdelá kóma je nepreskúmaný jav a u niekoho môže trvať dva týždne, no u iného aj dva mesiace či dva roky. U nás to boli štyri mesiace a boli to mesiace každodenného ranného ďakovania, že sme ten-ktorý deň prežili, aj noc, a že sme sa zobudili do nového dňa.
Ja som žila v dôvere v Pána a optimistickom naladení, ale moja mamka i manželovi rodičia to veľmi ťažko niesli,“ rozpráva pani Marieta a pokračuje: „Synova nehoda od základu prekopala fungovanie našej rodiny. A ponúkla nám veľký dar zblíženia a vďačnosti – s pokorou prijať aj ťažký kríž, niesť ho bez toho, aby človek vedel dopredu, ako to všetko dopadne, zažívať milosti i požehnania, ktoré takéto náročné situácie v živote prinášajú. Ale kríž predsa v sebe nesie aj nádej.“
Považuje za šťastie v nešťastí, že úraz sa stal práve v talianskom stredisku, kde majú skúsenosti s ťažkými nehodami. „Pán sa vždy stará a pošle svojich prostredníkov. Mali sme šťastie v Bolzane na jednu českú sestričku. Maxim tam bol prvé dva týždne hospitalizovaný, a tak som sa jej veľa pýtala, čo treba robiť. V tom čase som vôbec nesledovala internet, nehľadala som odpovede tam. Skôr som všetko odovzdávala Bohu v prítomnosti nášho syna na lôžku – v modlitbe, viere a hľadaní možností, ako tu byť preňho čo najužitočnejšie.
Predo mnou ležalo jeho nehybné telo v stave bdelej kómy, keď sa neprebral z umelého spánku. Okrem toho tam bolo veľa prístrojov, ktoré hlásili rôzne výkyvy, navôkol plno liekov inštalovaných v dózach, pumpovacie trubičky a injekcie zavedené do jeho organizmu – nebol to príjemný pohľad! Ale pomohlo nám to zomknúť sa a ešte viac dôverovať Bohu. Lekári liečia, ale Boh uzdravuje. Nechali sme teda pôsobiť čas a Boha v danom čase a priestore, aby náš syn dostal to, čo potrebuje. Cítil naše slová, modlitby,“ vykresľuje detaily nezvyčajného príbehu starostlivá mama, dcéra i manželka v jednej osobe.
Maximov vývoj primal rodinu mnoho vecí prehodnotiť. Najťažšie pre nich bolo prijať a „uchopiť“, že bude všetko inak, pre rodičov bolo náročné odkomunikovať situáciu dcére – Maximovej sestre, ktorá mala v tom čase šestnásť rokov. Preto, ako zdôrazní táto statočná žena, „prvé hodiny boli veľkým prosením Boha a túžbou, aby sa nám vrátil. Silu zvládnuť to sme dostali ‚zhora‘, od Boha.
Tak ako každá matka bojuje za svoje dieťa ako levica, tak aj my sme hľadali možnosti, riešenia. Na začiatku sme boli konfrontovaní s poznámkami, čo by sme vlastne chceli, veď v tomto stave už nie je žiadna nádej! A možno aj toto vo mne vyburcovalo všetku silu, ktorá vo mne bola, ako aj presvedčenie, že kým Maxim dýcha, žije, budeme robiť všetko, aby prežil a aby dostal všetky možnosti, ktoré by mu mohli pomôcť.“
Keď prehovoril…
Pobyt v Taliansku rodinu pomohol naštartovať informáciami, čo Maximovi treba po návrate na Slovensko doma zabezpečiť: od polohovateľnej postele cez antidekubitný matrac proti preležaninám, hygienu, až po rôzne formy terapií a spôsob, ako s pacientom komunikovať a aký priestor mu vytvoriť, aby sa necítil „stratený“.
Pre pacienta v bdelej kóme, hoci sa nehýbe, je veľmi dôležité skoro začať s terapiami – bazálnou terapiou a cvičeniami, aby nedošlo k ochabnutiu a skráteniu svalstva a aby návrat do bežného života bol bez výraznejších komplikácií. Pomohlo to, že Maxim bol predtým športovec: hral squash, stolný tenis, bol dokonca majstrom Slovenska v jeho vekových kategóriách a rok pred úrazom začal hrať aj golf. Mama Marieta ho sprevádzala na tréningy do Hrubej Borše i Lozorna.
Preberať sa začal v kúpeľoch Marína v Kováčovej. Na jeho prvé slová po prebratí Marieta nikdy nezabudne. Bola práve v kúpeľni, keď na ňu jej mama, ktorá jej pomáhala so starostlivosťou o Maxima (napríklad pri prenášaní na terapie) zavolala: „Majka, Majka, poď sem!“
Keď vošla do izby, kde ležal Maxim, počula od neho prvé slová: „Mama, ľúbim!“ chrapľavým hlasom zrazu prehovoril a táto chvíľa má dodnes pre ňu nesmierny význam. Priznáva, že už posledné dva-tri týždne pred prebratím cítili u syna posun vpred: jeho telo i duša dávali najavo snahu viac komunikovať, dokázal čiastočne pohnúť prstami na ruke. Rodina teda videla, že vníma, počuje, vidí, chýbala už len reč a hlas…
„Chvíľa, keď prehovoril, bola veľmi dojemná, silná,“ netají matka rodiny. Prezradí, že je veľmi vďačná všetkým ľuďom, ktorí sa o jej syna v Kováčovej starali, keďže Maxim bol vôbec prvým dieťaťom v bdelej kóme v týchto kúpeľoch. Ich riaditeľ jej povedal, že spočiatku mali obavy prijať ho. Ale potom bol rád, že tak urobili, a presvedčilo ho aj nadšenie a nasadenie Maximových rodičov. „Môj syn ukázal, že má zmysel zabojovať do poslednej chvíle za každého, aj keď to na začiatku vôbec nevyzerá nádejne,“ doplní Maximova mama.
Život potom
Po prebratí z kómy Maxim prežil ešte asi pol roka na vozíčku. A celkove po kóme asi rok strávil doma. Keď sa posunul v liečebnom procese a uzdravovaní ďalej a mohol pokračovať v škole, musel opäť zabojovať. Mal totiž narušenú pamäť a tomu zodpovedalo aj pomalšie tempo získavania vedomostí. Napokon však ukončil Strednú pedagogickú i sociálnu školu a pred rokom dokončil aj dvojročnú nadstavbu v sociálno-právnom zameraní.
V tomto roku sa začlenil do zaujímavého projektu PofesiaLab pre mladých znevýhodnených ľudí, ktorí sa chcú po škole zamestnať a hľadajú svoje prvé zamestnanie. V projekte ich vedú k tomu, ako sa naučiť mäkkým zručnostiam i ako komunikovať, a zároveň formou exkurzií navštívia a vidie reálne pracovné miesta.
Ak by ste očakávali, že po vážnom úraze a dlhodobej liečbe je Maxim utiahnutý introvert, opak je pravdou. Ako sa dozvedáme, tento chlapec má veľmi rád ľudí, rád nadväzuje kontakty, je miništrantom, ba chodí aj na taliančinu, ktorú si zamiloval, a učí sa tento jazyk. Možno vás prekvapí, že píše básne. Má rád slovenských básnikov a zbiera ich knihy.
Jeho rodina však dnes život delí na obdobie pred jeho kómou a po nej. Mama Marieta priznáva, že kým na talianskom svahu vnímala syna ešte ako chlapca, po kóme zrazu videla pred sebou už mladého muža. „Vyrástol mi priamo pred očami! Ale keď sa prebral, odvtedy začal na sebe pracovať. Ozvali sa nám ľudia, ktorí vedeli o našej situácii a ponúkli nám pomoc cez možnosti terapie, masáže a Maxim pravidelne cvičil. Vedeli sme, že prvý rok po úraze je najzásadnejší. Vtedy sa dá ešte veľa vecí zachytiť a podporiť.
Maxim doteraz cvičí s terapeutom minimálne trikrát týždenne. Podarilo sa nám vďaka Božej pomoci vyskladať určitý tím, ktorý je mu nápomocný, lebo pri komatických pacientoch je dôležitá tímová spolupráca: je tam dôležitý nielen neurológ, ortopéd, ale aj rehabilitačný pracovník, logopéd a sociálny pracovník. No a základ je rodina, lebo to je prvotný zdroj, ktorý dáva silu a poháňa všetko vpred. Preto je podstatné podporovať rodičov takýchto pacientov, ktorí sú často na pokraji vyhorenia, lebo už nevládzu.
Mám priateľov, ktorí majú synov v bdelej kóme roky a sú vytrvalí, trpezliví. V takýchto prípadoch však nejde len o samotného pacienta, sú tu aj jeho súrodenci, ktorých situácia zasiahla, je to zásah aj do partnerských a rodičovských väzieb. Po prebratí zas vyvstáva otázka, akým spôsobom sa začleniť do školy, do života. Vždy sa dá povedať: Nezapadáte do tabuľky alebo, naopak, tu sú tieto možnosti, poďme hľadať najlepšie riešenie! Všímajme si viac ľudí, ktorí okolo nás dlhodobo s niečím bojujú a niekedy nemajú ani odvahu požiadať o pomoc, lebo sú radi, že vôbec žijú. Ak sa stretneme s človekom, ktorý je pomalší, buďme k nemu láskavejší, lebo nikdy nevieme, kedy sa niekto z nás môže ocitnúť v podobnom stave,“ hovorí rodáčka z Trebišova.
Vedľa pápeža Františka
Medzi fotografiami, ktorými pani Marieta dopĺňa svoje rozprávanie, ma zaujme tá, kde sa Maxim objavuje vedľa pápeža Františka. Ako vznikla? „Naša rodina sa chystala na dovolenku do Ríma a na Vianoce 2014 dostali naše deti pod stromček práve takúto cestu. (My sme ju s manželom absolvovali tesne predtým ako dar k mojej štyridsiatke a boli sme nadšení.) Maximov úraz v marci 2015 však všetko zmenil, a tak sme sa opäť chystali do Ríma po desiatich rokoch, keďže v tom čase tam bola naša dcéra na študijnom pobyte v rámci programu Erasmus v období od septembra 2024 do januára 2025. Tam sme sa ju chystali ísť pozrieť.
A podarilo sa omnoho viac ako len navštíviť Rím, vidieť všetky štyri baziliky a navštíviť dôležité pamiatky. Stretli sme sa so Svätým Otcom, za čo sme cítili neskutočnú vďačnosť. Stalo sa tak aj vďaka pomoci verbistov, pátrovi Johnymu, ktorý nás vyzval, aby sme napísali v krátkosti náš príbeh o Maximovom úraze a jeho kóme. Prisľúbil, že ho cez rímskych verbistov pošlú do kancelárie Svätého Otca a možno sa podarí aj stretnúť sa s ním.
A tak sa stalo, že sme sa 23. októbra minulého roku ocitli nečakane na Svätopeterskom námestí vedľa tribúny kúsok od Svätého Otca na jeho audiencii a po nej sme mali možnosť ho aj pozdraviť. Pri Maximovi sa zdržal nepomerne dlhšie ako pri ostatných, pretože Maxim mu aj v taliančine povedal, že by mu chcel dať darček, a to knihu, ktorú o ňom a jeho príbehu napísala mamina. Vyjadril vďačnosť a uistenie o Božom milosrdenstve, že sa prebral z bdelej kómy.
Svätý Otec mu daroval ruženec v červenej krabičke a následne mu dal aj požehnanie s krížom na čelo. Bol to vzácny okamih a za nami neuveriteľná cesta plná bolesti, nádeje, odvahy a lásky, ktorá, veríme, aj cez modlitby a Božím dotykom bola vyslyšaná a priviedla nás až k Svätému Otcovi. Na niektoré sny si, skrátka, musíme počkať, ale následne nám môžu dať viac, ako sme si priali či očakávali!“ vykresľuje pozoruhodný zážitok žena s charizmou.
Keď sa jej pýtam, či by bola dnes iným človekom nebyť synovej kómy, odpovedá bez zaváhania: „Myslím, že áno. Viera bola v našej rodine síce vždy prítomná, ale zrazu – po tej nehode – bola živá, bola to viera na kolenách!“ Dodáva, že po synovej nehode necíti vôbec potrebu hodnotiť ľudí a vyslovovať úsudky, ako to neraz robíme. A objavila v sebe ešte nový rozmer: „Som bojovníčka do poslednej chvíle!“ Na besedách rozpráva o tom, čo ich rodina prežila a prečo napísala knihu. Ľudí zaujíma najmä to, kde brali vnútornú silu prežiť obrovskú tragédiu.
„Teším sa, keď sa mi ozývajú ľudia, ktorí siahli po knihe a pomohla im. Od jej vydania vzniklo už veľa krásnych prepojení, kontaktov. Naša spoločnosť má ešte čo robiť, aby sme pomohli ľudom v kóme aj ich rodinám, aby sme boli k sebe navzájom láskavejší a tolerantnejší, aby sa zachovala pacientova dôstojnosť. Mnohí mi po vypočutí môjho svedectva a prečítaní knihy povedali: Ja by som to nedal! Ale Boh je tým, kto môže všetko presvetliť a dať zmysel aj vtedy, keď je to ťažké,“ odovzdáva na záver svoje posolstvo a získané poznanie Marieta Kováčová.
