Dnešné Božie slovo nás svojím obsahom už vovádza do atmosféry blížiacej sa Kvetnej nedele, do obdobia Veľkého pôstu a zobrazuje chvíle, keď Ježiš vstupuje do Jeruzalema, aby podstúpil svoju cestu utrpenia a vykúpenia za nás. Príbeh, ktorý nám evanjelium ponúka, hovorí o zvláštnej úlohe, ktorú Ježiš dáva svojim učeníkom: Pôjdete do dediny, nájdete tam osliatko, odviažte ho a priveďte ku mne (porov. Lk 19,30).
Ak by sme si tento moment preniesli do súčasnosti, predstava, že niekto príde, vezme cudzie auto a na otázku, prečo to robí, odpovie: „Môj Pán to potrebuje,“ by nám mohla pripadať absurdná, ba až ako krádež. Učeníci však nezaváhali. Nehádali sa s Ježišom, nepochybovali, ale konali podľa jeho pokynov, hoci na prvý pohľad sa zdali nelogické.
Čo bolo tým dôvodom, že išli aj napriek zdanlivému riziku? Boli to ich osobné skúsenosti s Ježišom. Videli jeho zázraky, počuli jeho slová, zažili jeho moc. A práve tieto skúsenosti im dodali odvahu veriť mu aj vtedy, keď ich rozum mohol spochybňovať danú situáciu.
Tento malý príbeh, ktorý často vnímame len ako súčasť väčšieho diania, nesie dôležité posolstvo: viera si niekedy vyžaduje prekročiť hranice logiky tohto sveta. Boh od nás nežiada slepú iracionalitu, ale dôveru, že keď nás volá konať, on už pripravil cestu.
Možno aj my občas stojíme pred rozhodnutiami, ktoré nedávajú zmysel v očiach sveta, no cítime, že nás k nim Boh volá. Možno máme urobiť krok do neznáma, odpustiť tam, kde by sme si radšej podržali hnev, pomôcť tam, kde by sme inak prešli nevšímavo. A možno práve vtedy zažijeme malý zázrak – podobne ako apoštoli, ktorí konali podľa Ježišových slov a všetko prebehlo tak, ako malo.
Nech nás teda dnešné slovo povzbudí k citlivosti na Boží hlas. K odvahe vykročiť aj tam, kde sa nám to môže zdať nelogické.
