Hoci sa pozornosť Katolíckej cirkvi už tradične sústreďuje na svoj misijný rozmer najmä v októbri, Cirkev neprestáva byť misionárskou celý rok. Podľa kanadského kňaza Jamesa Mallona by sme to nemali vnímať tak, že Cirkev má poslanie, ale skôr naopak: že je tu poslanie, misia, kvôli ktorej Kristus založil Cirkev.
A čo je tým poslaním? Môžeme ho zhrnúť do vety: Aby všetci ľudia spoznali Ježiša ako Krista. Preto je Cirkev vo svojej povahe misionárska podobne, ako je dopravný podnik zameraný na prepravu ľudí alebo ako sa škola venuje vyučovaniu žiakov.
Hoci v praxi sa Cirkev môže niekomu javiť ako uzavretá skupina ľudí, ktorí občas chodia do kostola, vykonávajú svoje spiatočnícke rituály a o zvyšok sveta sa nestarajú, nie je to jej skutočná podstata. Jej členovia by sa totiž podobali zamestnancom dopravného podniku alebo učiteľom, ktorí by sa schádzali len na firemných večierkoch a mysleli by si, že tým naplnili svoje poslanie vodičov či učiteľov.
Obraz vodiča a učiteľa nás však pri misijnom rozmere Cirkvi celkom neopúšťa. Stačí si len spomenúť na posledné Ježišove slová v Matúšovom evanjeliu, ktorými po zmŕtvychvstaní dáva svojim učeníkom jasný príkaz: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ (Mt 28,19-20)
V pôvodnom gréckom texte sa slovo μαθητεύσατε (matheteusate), ktoré prekladáme ako „robte učeníkov“, dá vyložiť aj ako „učte“. V príkaze teda zaznieva dôraz na učenie a na krst. Krst sa deje „v mene“ (εἰς τὸ ὄνομα) trojjediného Boha – na jeho príkaz a s pohľadom upretým na neho, a to zo strany toho, kto krstí, i toho, kto je krstený.
Tento veľký príkaz môžu učeníci naplniť len vtedy, ak si uvedomujú stálu Božiu prítomnosť. Ježiš ju prisľubuje všetkým veriacim, prvým aj tým dnešným: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28,20)
Človek je bytosť spoločenská, preto Ježiš posiela svojich učeníkov do misie po dvoch, nikdy nie osamote (Mk 6,7-13). Misia má svoje pravidlá: jednoduchý životný štýl a schopnosť prijať miestne podmienky. V Markovom evanjeliu (6,8-9) čítame o „materiálnom minimalizme“ – žiadny chlieb, žiadna kapsa, žiadne peniaze, dokonca len jedny sandále (porov. 6,9).
Učeník má byť natoľko presvedčený o svojej misii, že nepotrebuje materiálne zabezpečenie pre prípad neúspechu. Dvanásti sa vydali na cestu v šiestich dvojiciach a dosiahli pozoruhodné výsledky vrátane „vyháňania démonov“ (porov. Mk 6,13).
Skutočný misionár sa naplno ponorí do svojej úlohy. S tými, ku ktorým je poslaný, vytvára spoločenstvo – a práve tým predznamenáva obsah posolstva, ktoré prináša: evanjelium o láske, otvorenosti a bratstve. Zároveň spôsob, akým ľudia misionárov prijmú, odhaľuje ich pripravenosť – kto nechce ani počúvať (Mk 6,11), neotvorí sa ani najlepšej správe.
Dnes má slovo „misia“ u mnohých ľudí nepríjemné podfarbenie. „Netlačte sa nám do súkromia spální a materníc!“ vyčítajú kresťanským aktivistom rozhorčení postmoderní pohania. Aj preto sa v Cirkvi znovu objasňuje, čo misia znamená – nie nátlak, ale aktívne svedectvo viery, pravdy a lásky.
Ježišov príkaz je jednoznačný, no zároveň neľahký. Formulovaný v rozkazovacom spôsobe, môže pôsobiť nekompromisne. No sám Kristus jasne ukazuje, že misia sa nesmie diať násilím. V Evanjeliu podľa Marka (6,11) aj v pokynoch pre misionárov v Evanjeliu podľa Matúša (10,5-15) spája poverenie s dvoma podmienkami: šírenie viery pokojne (10,12-13) a prijatie viery z vlastnej vôle (10,14).
Ježiš teda žiada misiu z lásky a presvedčenia, ktorá rešpektuje slobodu človeka. Viera môže byť prijatá len dobrovoľne. Vynútiť sa dá iba vonkajšie členstvo v Cirkvi – napríklad prostredníctvom tzv. núteného krstu –, no o jeho význame bez vnútorného súhlasu môžeme polemizovať. Preto Cirkev takéto krsty zakázala. Tento postoj sa opiera o Bibliu, teológiu aj prirodzené právo a vyjadruje ho zásada: Ad fidem nullus est cogendus (K viere nemožno nikoho nútiť). Už okolo roku 1130 bola táto zásada zapísaná v Decretum Gratiani (II,23,5,33).
Napriek tomu sa v dejinách vyskytli prípady nútených krstov – nie však z náboženských, ale z politických dôvodov. Objavili sa najmä tam, kde sa Cirkev dostala do blízkeho vzťahu s politickou mocou.
Stačí spomenúť dva najčastejšie uvádzané prípady: nútené krsty Sasov za vlády Karola Veľkého (9. storočie) a misie v Latinskej Amerike pod záštitou španielskej koruny (16. storočie). V oboch prípadoch hrali prím svetskí vládcovia, ktorí využívali misiu na upevnenie moci. Cirkevní teológovia a rehoľníci naopak upozorňovali, že takéto postupy sú v rozpore s evanjeliom.
Keď Karol Veľký okolo roku 800 vydal nariadenie Capitulatio de partibus Saxoniae, ktoré stanovovalo trest smrti pre každého, kto odmietne krst, jeho dvorný teológ Alkuin panovníkovo „krst alebo smrť“ rozhodne odmietol.
O sedemsto rokov neskôr, keď „katolícki králi“ Španielska dobývali Ameriku s pápežským mandátom, bol krst pôvodného obyvateľstva podmienkou, ktorú stanovil pápež v bule Inter cetera (1493). Kolonizácia sa však spájala s násilím, čo vyvolalo odpor niektorých misionárov. Najznámejším hlasom sa stal dominikán Bartolomé de Las Casas, ktorý sa odvážne postavil na obranu utláčaných.
Misie majú aj v 21. storočí svoje miesto. Ich podoba sa však zmenila – dnes nejde o šírenie viery mocou či autoritou, ale službou, vzdelávaním a solidaritou. Moderný misionár často nie je iba kazateľom, ale aj lekárom, učiteľom, sociálnym pracovníkom či organizátorom pomoci v oblastiach, kde ľudia žijú v núdzi. Cieľom nie je presviedčať, ale svedčiť o Kristovi skutkami lásky, úcty a pokoja.
Katolícka cirkev má podľa odhadov vo svete viac než 410 000 laických misionárov. K nim treba pripočítať aj desaťtisíce kňazov, rehoľníkov a rehoľných sestier, ktorí pôsobia v rozvojových krajinách ako duchovní, učitelia či zdravotníci.
Zo Slovenska pochádza niekoľko desiatok misionárov, najmä zo saleziánskej rodiny, verbistov, pallotínov, milosrdných bratov a ďalších reholí. Pôsobia v Afrike, Južnej Amerike, na Sibíri, v Azerbajdžane, Kambodži či na Filipínach, ale aj v krajinách západnej Európy, ktoré sa medzičasom stali staronovým misijným územím.
Tohtoročná misijná nedeľa 19. októbra je už tradične spojená s modlitbami, ale aj tradičnou zbierkou na misie, najväčšou solidárnou akciou Katolíckej cirkvi na svete. Veriaci na všetkých kontinentoch sa v tento deň spájajú v modlitbe a solidarite s tými, ktorí potrebujú pomoc najviac. Veriaci na Slovensku sa tento rok zameriavajú na pomoc pre západoafrickú krajinu Togo. Známe príslovie „láska ide cez žalúdok“ tak môže v tomto prípade dostať celkom iný celosvetový rozmer.
Majú teda dnes misie ešte význam? Odpoveď je rovnaká ako v prípade otázky, či má dnes ešte význam Cirkev.
