Svätý mučeník Sózont, pôvodným menom Tarasios, ktorého si Gréckokatolícka cirkev pripomína 7. septembra, pochádzal z Lýkie v rímskej provincii Kilikia (dnes v Turecku) a žil na prelome 3. a 4. storočia.
Živil sa ako pastier oviec, a tak obrazy pastiera a oviec vôbec ho prirodzene inšpirovali pri zanietenom štúdiu Svätého písma. Takto lepšie poznával Boha a jeho vôľu, no tento poklad si nenechával pre seba. Svoje znalosti o jedinom Bohu nezištne odovzdával iným pastierom, ktorí k nemu prichádzali. Vďaka jeho kázaniam a príkladnému životu mnohí z nich prijali kresťanskú vieru a dali sa pokrstiť.
Jedného dňa, keď Sózont napájal svoje stádo pri prameni a usnul pod dubom, mal sen, v ktorom mu bolo predpovedané blízke mučeníctvo pre Krista. A nielen to: dozvedel sa, že onen prameň sa stane zdrojom požehnania a uzdravenia pre mnohých, pretože bude posvätený Božou milosťou. Keď sa prebudil, uvedomil si, že jeho čas sa blíži. Zveril svoje stádo inému pastierovi, odišiel do pohanského mesta Pompeiopolis v Kilikii, kde sa pripravovala oslava na počesť zlatej modly v chráme.
Sózont nepozorovane vstúpil do chrámu a pastierskou palicou odlomil modle ruku. Zlato z ruky potom rozdal chudobným. Zmiznutie časti modly spôsobilo v meste veľký rozruch. Jeho obyvatelia na čele s prefektom Kilikie Maximianom v zmätku začali podozrievať a mučiť mnohých ľudí, aby našli vinníka. Sózont však nechcel, aby iní trpeli za jeho skutok, preto sa priznal.
Prefekt ho vzápätí obvinil zo zneuctenia ich boha. Nato Sózont odpovedal: „Urobil som to preto, aby ste videli nemohúcnosť svojho boha, ktorý sa nijako nebránil. On nie je boh, je to nemá a hluchá modla. Chcel by som ho celého rozdrviť na kúsky, aby sa ľudia viac neklaňali dielu svojich rúk.“
Maximian vo veľkom hneve nariadil Sózonta kruto mučiť. Zavesili ho a trhali mu telo železnými hákmi. Potom mu obuli topánky so železnými klincami vo vnútri a vodili ho po celom meste. Neskôr ho opäť zavesili a bili železnými tyčami tak dlho, kým mu neroztrieštili kosti. Vo veľkom utrpení Sózont odovzdal svoju dušu Bohu. Stalo sa to asi v roku 304.
Na prefektov príkaz zapálili sluhovia veľký oheň, v ktorom mali telo martýra spáliť. Zrazu sa však na oblohe začalo blýskať a prihnala sa taká hrozná búrka, že sa od strachu rozutekali. V noci potom kresťania vzali zmučené telo a pochovali ho so všetkou úctou.
Na mieste pod dubom, kde mal Sózont videnie, sa začali diať zázraky, keď mnohí chorí sa tam uzdravili a našli duchovnú útechu a pokoj. Neskôr tam postavili chrám zasvätený svätému Sózontovi.
Svätý Sózont je uctievaný ako patrón tých, čo trpia nespravodlivosťou a sú prenasledovaní pre svoju vieru. Jeho príbeh pripomína, že skutočná moc nepochádza od modiel a falošných bohov, ale z viery v jediného pravého Boha.
