Ako psychologičke mi bol Svätý Otec, za ktorým smúti celý svet, osobitne blízky. V čase, keď vo Vatikáne prebieha posledná rozlúčka, v Duchovnom centre Lukov Dvor začíname duchovnú obnovu pre osamelých. Často sa tu stretávajú ľudia, ktorí sa pre svoje zranenia a bolestivý príbeh či vzťahy cítia na okraji spoločnosti. Týchto vzácnych ľudí stretávam aj vo svojej praxi, na online konzultáciách či na prednáškach a webinároch.
Za posledné roky som tiež zažila viacero mimoriadne bolestivých stretnutí s tými, ktorí sa v Cirkvi stali obeťami zneužívania a neraz sa nesprávajú podľa našich predstáv, ako by katolícka obeť traumy mala vyzerať.
Áno, mnohí z nich napriek snahám nedokážu žiť podľa prikázaní, pristupovať k sviatostiam či viesť usporiadaný život. Tieto schopnosti v nich zničila bolestivá trauma. Mnohí z nich sa stretli s neprijatím, posudzovaním, lacnými nevyžiadanými radami či prístupom, ktorému chýbala ľudskosť.
„Chcel by som vyjadriť obetiam svoj smútok a bolesť z traumy, ktorú utrpeli. A tiež je to moja hanba, naša hanba, moja hanba za príliš dlhú neschopnosť Cirkvi postaviť ich do centra záujmu.“
Svätý Otec ľuďom „na okraji“ a osobitne zraneným traumou zneužívania ponúkal úplne iný prístup. Bolestivú skutočnosť existencie sexuálneho zneužívania v Cirkvi vzal vážne a bojoval proti nemu s odvahou i za cenu nepochopenia a kritiky. Obetiam zneužívania prisľúbil „všetku možnú pomoc“, súčasne sa nebál stretnúť sa s nimi a dotýkať sa ich rán, ktoré mu ako predstaviteľovi Cirkvi akiste spôsobovali obrovskú bolesť.
„Tým, ktorí prežili sexuálne násilie, každému zranenému dieťaťu a dospelému hovorím: Som s vami, chcem vám priniesť Božie pohladenie. Jeho nežný a súcitný pohľad spočíva na vás. Zatiaľ čo násilníci s vami zaobchádzajú ako s vecami, Otec v nebi vidí vašu dôstojnosť a každému z vás hovorí: ‚Pretože si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem.‘ (Iz 43,4)“
Z vlastnej skúsenosti viem, že stretnutie s človekom s ťažkou traumou je mimoriadne bolestivé. Prináša pocity bezmocnosti, frustrácie, hnevu a neraz i pochybností vo viere. Zranený človek si na toho, kto je ochotný počúvať, niekedy vyleje vlastné negatívne emócie a dá pocítiť, že už – veľmi oprávnene – nedokáže ľuďom či Cirkvi vôbec dôverovať. Bolo by veľmi jednoduché nájsť dôvod, prečo týchto ľudí radšej odsunúť na okraj alebo vybaviť stretnutie s nimi náboženským gestom, potrebnými právnickými krokmi či uistením o modlitbe. Svätý Otec to robil inak. Nebál sa pozrieť do zranených očí a neodvrátil tvár, keď títo ľudia nemali podoby ani krásy hodnej stretnutia s najvyšším cirkevným predstaviteľom.
„Modlime sa za tých, ktorým ublížil niekto z cirkevného spoločenstva, aby v samotnej Cirkvi našli konkrétnu odpoveď na svoju bolesť a utrpenie.“
Necelý mesiac pred smrťou a v závažnom zdravotnom stave pápež posiela posolstvo účastníkom plenárneho zasadnutia Pápežskej komisie pre ochranu maloletých. Požiadavka pápeža Františka je jasná: popri prevencii kladie dôraz na ponuku pohostinnosti a starostlivosti o rany duše v štýle milosrdného Samaritána. Pripomína, aké dôležité je „počúvať uchom srdca, aby každé svedectvo nenašlo spis, ktorý treba naplniť, ale lono milosrdenstva, z ktorého sa môže nanovo zrodiť“.
Svätý Otec v jednom zo starších listov zdôrazňuje, že bolesť traumatizovaných bratov a sestier je i našou bolesťou. Preto by sme k nej nemali byť ľahostajní. Pápež ďalej upozorňuje, že náš životný štýl je často v rozpore so slovami Máriinho chválospevu, ktorý ticho zaznieva naprieč históriou: „Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno.“ (Lk 1,51-53) Ľudia s akýmkoľvek zranením by vždy mali mať dôležité, ba dokonca popredné miesto v Cirkvi i v srdciach ostatných veriacich.
Počas pohrebu milovaného pápeža som sedela v hovorni Duchovného centra. Táto miestnosť už bola svedkom mnohých bolestivých príbehov. Dovnútra vstupovali ľudia s ťažkými krížmi opustenosti, zranení a nepochopenia. Snažila som sa načúvať a podchvíľou mi napadlo, čo sa asi v tejto chvíli deje v Ríme a že si azda po víkende pozriem záznam z pohrebu. Práve títo ľudia sú nesmierne blízki srdcu zosnulého Svätého Otca. K nim sa počas života skláňal a uprednostňoval ich pred inými. Je odvážne si myslieť, že bol práve cez nich blízko aj teraz? Tento deň bol plný skutočne silných momentov, svedectiev života s krížom a ľudskej blízkosti.
V skoré nedeľné ráno som sa opäť vrátila do hovorne. Vtedy som si všimla, kto sa na mňa usmieva spoza kresla, na ktorom sedeli ľudia, prichádzajúci na rozhovory. Sestričky sem zrejme ráno preniesli pápežov obraz. Prichádzajúca žena sa naň pozrie a pýta sa, či si môže presunúť kreslo (aby sme videli obe). A tak sme tam boli traja. V nedeľu na vrchole Veľkonočnej oktávy, keď sa v dotyku rán rodí nádej.
