Pápež Pius X., vlastným menom Giuseppe Melchiorre Sarto, sa narodil ako druhé z desiatich detí 2. júna 1835 v chudobnej rodine poštára a krajčírky v malej severotalianskej dedinke Riese, ktorá sa neskôr premenovala na Riese Pio X. Otec Giovanni Battista zomrel skôr, než sa Giuseppe stal kňazom, ale matka Margarita sa dožila synovho vymenovania za kardinála i benátskeho patriarchu.
Giuseppe vynikal už v škole, kde bol najlepší v triede. Vo veku 11 rokov sa zveril otcovi, že chce byť kňazom. Vďaka podpore miestneho farára mohol navštevovať prestížne katolícke gymnázium. Ako výnimočný študent pokračoval rovnako v seminári v Padove, kde ukončil štúdiá s vyznamenaním a v roku 1858 bol vysvätený za kňaza.
Svoju duchovnú službu začal ako kaplán v dedinke Tombolo. Giuseppe, teraz už známy ako Don Sarto, sa ukázal ako výnimočný pastier s hlbokou oddanosťou k Eucharistii a túžbou šíriť vieru medzi mladými ľuďmi. Svoju prácu rozšíril aj na dospelých, keď začal večerné programy vzdelávania, ktoré sa stali takými populárnymi, že musel vytvoriť ďalšie pre deti. Ako syn z veľkej a chudobnej rodiny dokázal veľmi dobre pochopiť potreby a ťažkosti chudobných vo svojej farnosti.
V roku 1867 ho vymenovali za farára v mestečku Salzano, kde slúžil ďalších deväť rokov. Tam pomáhal aj chudobným roľníkom, prispieval na financovanie školy a podporoval miestnu nemocnicu počas epidémie cholery. V tomto období si pre svoju neúnavnú prácu vyslúžil prezývku „Perpetuum mobile“ – stroj v neustálom pohybe.
Jeho oddanosť a energiu si všimol biskup z Trevisa, ktorý ho povýšil na monsignora a zveril mu dôležité funkcie vrátane duchovného riaditeľa miestneho seminára a kancelára diecézy. Monsignor Sarto vstúpil do povedomia verejnosti pohotovým vtipom, pokorou a láskou k ľuďom. Tieto vlastnosti si neskôr priniesol aj do funkcie mantovského biskupa, ktorým sa stal v roku 1884. Napriek pochybnostiam o svojich schopnostiach a pokusom odmietnuť túto funkciu ho pápež Lev XIII. presvedčil jediným slovom: „Poslúchni!“
Ako biskup Mantovy, diecézy preniknutej chudobou a duchom antiklerikalizmu, vynikal Giuseppe Sarto svojím inovatívnym prístupom. Do vzdelávania kňazov zaviedol výučbu inšpirovanú učením svätého Tomáša Akvinského, do liturgie zaradil opäť gregoriánsky chorál. Počas šiestich rokov premenil problémovú diecézu na živé duchovné spoločenstvo.
V roku 1893 bol Giuseppe Sarto vymenovaný za kardinála a benátskeho patriarchu. Nové úlohy prijal s pokorou i obavami, no vo svojej práci pokračoval s rovnakou energiou a oddanosťou. Naďalej podporoval vzdelávanie kňazov, dbal na kvalitu katolíckych škôl a pomáhal chudobným a chorým.
V roku 1903 po smrti pápeža Leva XIII. bol Sarto zvolený za pápeža, a to po náročnom štvordňovom konkláve, kde v poslednom kole získal 55 zo 60 hlasov. Prijal meno Pius X., čím sa prihlásil k dedičstvu pápežov, ktorí tiež trpeli pre svoju vieru. Jeho pontifikát bol poznačený snahou o modernizáciu Cirkvi, zlepšenie formácie kňazov a bojom proti modernizmu, ktorý považoval za hrozbu pre vieru.
Jedným z jeho najvýznamnejších činov bolo zníženie veku pre prvé sväté prijímanie na sedem rokov. Okrem toho modernizoval kánonické právo a podporoval biblické štúdiá. Bol tiež hlasným odporcom vojny a násilia. Jeho prorocké vízie o blížiacej sa vojne, ktorá sa napokon stala realitou v roku 1914, sa ukázali, žiaľ, ako presné.
Pius X. bol známy svojou jednoduchosťou a blízkosťou k ľuďom. Viedli ho k tomu jeho dlhoročné pastoračné skúsenosti. Rád trávil čas s kňazmi, večeriaval s nimi v Apoštolskom paláci.
Otvoril Vatikán pre utečencov a bezdomovcov, čo v tej dobe vyvolalo istý rozruch medzi elitami. Jeho starostlivosť o chudobných sa prejavovala aj v bežných gestách, ako bolo nosenie sladkostí v kapse pre deti na uliciach Ríma. Často tajne navštevoval chorých v nemocniciach.
Pápež Pius X., oplakávaný veriacimi, zomrel vo veku 79 rokov 20. augusta 1914, len tri týždne po vypuknutí prvej svetovej vojny. Na jeho hrobku v krypte Baziliky svätého Petra umiestnili nápis: „Pápež Pius X., chudobný a pritom bohatý, láskavý a pokorný srdcom, neporaziteľný šampión katolíckej viery, ktorého neustálou snahou bolo obnoviť všetky veci v Kristovi…“
S Piom X. sa spájajú zázraky, ktoré sa udiali počas jeho života aj po jeho smrti, keď na jeho príhovor sa uzdravilo mnoho ľudí. Uznané zázraky prispeli k jeho blahorečeniu v roku 1951 i svätorečeniu v roku 1954, ktoré inicioval i slávil pápež Pius XII.
Pius X. bol prvým pápežom modernej doby, ktorý bol kanonizovaný, a jeho pamiatka sa pripomína 21. augusta. Jeho život a dielo sú dôkazom toho, ako hlboká viera a neustála služba Bohu môžu viesť k veľkým veciam a zanechať trvalý odkaz v srdciach ľudí.
