Svatý Makarios Egyptský, ktorého si Gréckokatolícka cirkev pripomína 19. januára, patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov kresťanského pustovníckeho života. Ako jeden z púštnych otcov sa spolupodieľal na tvorbe ideálu asketického a kontemplatívneho života.
Makarios sa narodil okolo roku 300 v dedine Shabsheer v dolnom Egypte, v tom čase súčasti Rímskeho impéria. Jeho rodičia, jednoduchí roľníci, ho vychovávali v kresťanskej viere. Od detstva bol známy svojou duchovnou zrelosťou a pokorou. Tieto vlastnosti mu neskôr vyslúžili prezývku Paidárion Géron (starý mladík), čo odkazovalo na jeho mladistvý vek spojený s múdrosťou starších.
Kvôli túžbe po modlitbe v samote vybudoval blízko svojho domova malú celu, kde sa intenzívne venoval modlitbe a pleteniu rohoží. Táto práca ho naučila prežiť v nehostinných podmienkach, čo neskôr využil vo svojom asketickom živote.
Na želanie rodičov vstúpil do manželstva, no jeho manželka čoskoro zomrela. Keď ju pochoval, rozhodol sa pre službu Bohu. Po smrti rodičov rozdal všetok majetok chudobným a odišiel do púšte. Prijal ho starý pustovník, ktorý ho zasvätil do duchovných disciplín: neustálej modlitby, bdenia, pôstu a manuálnej práce, akou bolo pletenie košíkov.
Makarios prešiel ťažkou skúškou pokory, keď ho tehotná žena obvinila, že je otcom jej dieťaťa. Hoci bol nevinný, prijal obvinenie bez odporu a pracoval, aby ženu s dieťaťom pomohol zabezpečiť. Keď prišiel čas pôrodu, žena sa priznala, že Makarios nie je otcom. Táto udalosť ho preslávila, no on sám sa rozhodol pre únik do samoty na horu Nitria v púšti Fáran.
Po troch rokoch odišiel k svätému Antonovi Veľkému, otcovi egyptského mníšstva, aby sa stal jeho učeníkom a nasledovníkom. Po niekoľkých rokoch na radu svätého Antona odišiel do púštneho monastiera v Skéte (dnes Wádí an-Natrún) v severozápadnej časti Egypta.
V nehostinných podmienkach tejto púšte strávil viac ako 60 rokov. Jednoduchá cela mu slúžila ako príbytok i priestor na modlitbu. Kombinoval osobnú askézu s komunitným životom, výsledkom čoho bola poloeremitská komunita, ktorá sa vyznačovala voľnejším režimom: mnísi žili v samostatných celách a na spoločnú bohoslužbu sa stretávali iba cez víkendy. V roku 340 bol Makarios vysvätený za kňaza, čo umožnilo pravidelné liturgií v púšti.
Podľa tradície uzdravoval chorých a oslobodzoval posadnutých, i keď prežil mnoho démonických útokov. Zachovalo sa podanie, že svojimi modlitbami priviedol k životu nespravodlivo obvineného muža, aby svedčil o svojej nevine.
Makarios však bol známy predovšetkým ako duchovný otec, ktorý poskytoval rady založené na pokore, modlitbe a evanjeliových princípoch. Zachovali sa zapísané v zbierke Výroky púštnych otcov (lat. Apophthegmata Patrum Ægyptiorum; gr. Ápofthégmata tōn Patéron). Ako stojí v jednom z nich, pozemský život má podľa svätého Makaria len relatívny význam: pripraviť dušu, urobiť ju schopnou vnímať Nebeské kráľovstvo a upevniť v duši spriaznenosť s nebeskou vlasťou.
Počas ariánskej krízy, sporu o doktrínu Nicejsko-konštantínopolského vyznania viery, bol Makarios vyhostený cisárom Valensom (364 – 378) na ostrov v Níle spolu s Makariom Alexandrijským. Na ostrove sa im podarilo obrátiť miestnych pohanov na kresťanskú vieru, keď uzdravili dcéru pohanského kňaza. Táto udalosť viedla k ich prepusteniu a návratu do Skéty.
Makarios zomrel 19. januára 391 vo veku 90 rokov. Jeho relikvie preniesli do Kláštora svätého Makaria Veľkého v Skéte, kde sa nachádzajú dodnes. Časť z nich sa dostala do talianskeho mesta Amalfi.
Mních, ktorý pre svoju múdrosť a svätosť bol nazvaný „Veľký“, zanechal po sebe sedem pokynov, dva listy a päťdesiat homílií, v ktorých okrem iného prezentoval učenie o Božej milosti.
V ikonografii býva zobrazovaný ako starý mních v čiernom habite s bradou a sivými vlasmi, ktorý v ľavej ruke drží zvitok a v pravej kríž, alebo ako muž oblečený v koži s vlasmi po pás a bradou siahajúcou po kolená.
Svätý Makarios je považovaný za patróna v boji proti démonickým silám.
