V Evanjeliu podľa Marka čítame o únave apoštolov. Vracajú sa k Pánu Ježišovi z misie. Sú plní dojmov a zážitkov. Boli svedkami toho, akú silu má sväté meno Ježiš. Určite sa stretli aj s nepochopením a odmietnutím, ale i s nadšeným prijatím.
Vieme si predstaviť, že to okolo Ježiša bzučalo ako v úli – každý z apoštolov mu chcel niečo povedať. Dvanásť nadšených chlapov, ktorým sa život obrátil naruby či možno z hlavy na nohy, keď ich učiteľ Ježiš povolal.
Zaujímavá je reakcia Pána Ježiša. Svojich učeníkov povzbudzuje k odpočinku: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ Prečo? Pretože: „Stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť. Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty.“
Ľudia, ktorí videli, akou silou vládnu apoštoli, boli ohromení, prichádzali s dôverou aj za nimi. Ježiš bol učiteľ a oni jeho pomocníci, žiaci, tovariši.
Skromné túžby jednoduchých ľudí, ako vidno, vedeli napĺňať aj oni.
Na pusté miesto do samoty však ukonaní apoštoli neodchádzajú sami. Idú tam s Ježišom. Samota je zúfalým stavom, ak ju človek neprežíva s Ježišom. Taká samota je bezútešná a prázdna. Samota naplnená vzťahom s Pánom Ježišom už nie je samotou: je ozdravnou kúrou duše.
Apoštoli idú do samoty so svojím učiteľom. Majú ambíciu v pokoji si tam pohovoriť, vymeniť si skúsenosti, prekonzultovať ťažké situácie, analyzovať nepochopiteľné. A hlavne: nadýchnuť sa zhlboka.
Ľudia vidia, ako fujazdia na loďke preč. Idú za nimi svojimi cestami. Je to dojímavá, no trochu aj komická scéna: zástup stratencov akoby sebecky prenasledoval Ježiša a jeho učeníkov. Čítame, že im napadlo, kam idú svätí muži odpočívať: „Pešo sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich.“
Nie je to absurdné?
Je v tom však aj niečo osudové. Ak človek zacíti, kde sú „Božie pramene“, ide tam. Intuitívne, bez dlhého špekulovania – nevie si pomôcť.
Jeden kňaz uvažoval o tom, prečo tak veľa ľudí putuje do Santiaga de Compostela. Zadefinoval to presne. Hovoril, že aj keď je medzi pútnikmi mnoho neveriacich, podvedome cítia, že musia ísť práve touto cestou. Lebo táto cesta vedie k prameňom.
Sú teda cesty, ktoré nevedú nikam, a cesty, ktoré vedú k prameňom, k podstate. Niečo prastaré v nás, niečo, čo sme v sebe potlačili, niečo, na čo sme už zabudli, nás vedie po týchto chodníkoch – k prameňom večného života.
Tak ako zmätený zástup, ktorý sa hnal za Ježišom a jeho učeníkmi. Tak ako neveriaci, ktorí putujú na sväté miesta a sami nevedia prečo.
Ježiš v evanjeliu bol dojatý. Videl ľudí, ktorých ženie duchovný hlad a túžba po skutočných veciach. „Zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam.“
