S príchodom tretieho januárového pondelka médiá prinášajú správy o tom, že by mal byť najdepresívnejším dňom v roku. Je potrebné uviesť, že nejde o vedecky overený fakt. Mnohí ľudia práve v tomto období zažívajú pokles nálady, vyčerpanie, prázdnotu a zvláštnu stratu zmyslu. Januárový smútok má svoje reálne základy v existenciálnej skúsenosti človeka i v neurobiológii mozgu.
Adventné obdobie bolo plné radostného očakávania. Viacerí hovoria, že toto obdobie majú ešte radšej ako Vianoce. Má to svoje opodstatnenie. Zážitok radosti v ľudskom mozgu vzniká väčšmi z naplnenia než z očakávania. Dopamínový systém sa aktivuje vtedy, keď niečo „má prísť“. Obdobie prípravy na Vianoce vytvára pomerne dlhé obdobie anticipácie – psychologického napätia smerujúceho k dobru.
Pre nás veriacich je to tiež obdobie, od ktorého očakávame istú vnútornú zmenu, ktorá vyvrcholí v plnšom prežívaní Vianoc. Sviatky prejdú veľmi rýchlo, nehovoriac o tom, že pre mnohých sú skutočne emocionálne náročné. Dopamín klesá, vracia sa rutina a povinnosti, ktoré sme počas voľných dní odložili, a mozgu zrazu chýba jasný cieľ. Na emocionálnej úrovni to môžeme prežívať ako frustráciu či smútok.
Začiatok roka prirodzene spúšťa bilancovanie a hodnotenie – uvažujeme o minulosti a nenaplnených očakávaniach, často porovnávame vlastný život so životom druhých. Pri tom dochádza k aktivácii limbického systému – najmä amygdaly a hipokampu. Tieto štruktúry dostali zabrať aj počas vianočného obdobia, ktoré je mimoriadne emočne nabité a často oživuje staré rany a bolesť, ktorú sa snažíme prekryť každodennými povinnosťami. To môže viesť k precitlivenosti, nostalgii, zviditeľneniu nenaplnených potrieb, osamelosti či životných zranení, ale aj k pocitom menejcennosti.
Nový začiatok v nás môže vyvolať túžbu začať na sebe pracovať, čo je taktiež akcentované mediálnym tlakom – je potrebné začať na sebe pracovať, cvičiť, vzdelávať sa, usilovať sa o progres v duchovnom živote a svoje ambície premeniť na konkrétne predsavzatia. Mali by sme sa naštartovať a začať konečne niečo robiť. Ak je tlak na výkon vysoký, dochádza k aktivácii stresového systému, čo vedie k zvyšovaniu vnútorného napätia a pocitom zlyhania.
V januári je ešte stále málo denného svetla, neraz do práce i z práce chodíme potme, čo ovplyvňuje sekréciu melatonínu, serotonínový systém, ale aj celkovú úroveň energie. Ľudské telo je práve v čase, keď sa od neho očakáva isté zmobilizovanie, nastavené skôr na spomalenie a stíšenie. U citlivejších jedincov sa práve v tomto období môže objaviť sezónna porucha nálady.
Dobrá správa je, že zmysel a hodnota všedných dní nie sú definované emocionálnym prežívaním. Racionalita, vôľové vlastnosti i ľudské telo môžu prísť na pomoc v čase, keď emócie mlčia, motivácia klesá a radosť sa dočasne vytráca. Ako na to?
V tejto súvislosti je mimoriadne inšpiratívna logoterapeutická teória Viktora E. Frankla. Ukazuje, že zmysel života sa nestráca po Vianociach ani v období vnútorného prázdna – mení sa len spôsob, ako ho môžeme objaviť. Podľa Frankla sa k zmyslu všedných dní môžeme dostať cestou zážitkových, tvorivých a postojových hodnôt.
Zážitkové hodnoty sa týkajú schopnosti prijímať a naplno prežívať krásu, vzťahy, prítomnosť i ticho. V januári to môže znamenať spomaliť a pestovať všímavosť, pričom sa zameriame na drobné, jednoduché podnety bez nároku na intenzívny pocit radosti. Skúsme si nájsť čas na krátku každodennú prechádzku, všímajme si okolie, prírodu, oblohu, a ak je to možné, využime denné svetlo.
Aj keď Vianoce pominuli, radosť môžu priniesť svetielka či zapálená sviečka. Môžeme si naplánovať drobnú radosť či rituál na konci alebo počas pracovného dňa, na ktorý sa budeme tešiť – napríklad vychutnanie šálky čaju či kávy bez brázdenia na telefóne, ale s prečítaním niekoľkých strán z obľúbenej knihy či telefonátom blízkemu človeku. Pre veriaceho človeka je to aj pár minút strávených v Božej prítomnosti, keď skutočne „nič nemusím“.
Tvorivé hodnoty sa napĺňajú cez prácu, službu, ale aj kreatívne aktivity. Nejde pri tom primárne o výkon, ale o vernosť a spôsob, akým tieto hodnoty uskutočňujeme. V januári to môže znamenať vytvorenie a zachovanie pravidelného režimu dňa (napríklad čas na spánok, prácu, odpočinok i jedlo), voľbu malých realistických krokov i vernosť povinnostiam aj bez nadšenia.
Môžeme sa vrátiť k umeleckej či kreatívnej aktivite, ktorú sme kedysi obľubovali alebo po ktorej sme túžili. Možno je to písanie, kreslenie, maľba, hudba a spev alebo ručné práce, pečenie či varenie. Ak v našom zamestnaní prevláda psychická záťaž, skúsme si nájsť čas na manuálne aktivity.
Postojové hodnoty sa uplatňujú tam, kde situáciu nemôžeme hneď zmeniť a žitie zážitkových či tvorivých hodnôt môže byť extrémne náročné. Ide o slobodu vnútorného postoja k ťažkostiam.
V období po Vianociach to môže znamenať vedomé spomalenie, prijatie únavy i vlastných obmedzení bez sebaobviňovania, súcit k sebe samým a odhodlanie statočne niesť kríž obdobia, ktoré nie je prvoplánovo radostné.
Namiesto výziev a výkonu voľme bezpečie. Niekedy stačí zastaviť sa, zabaliť sa do teplej deky a len tak byť. Inokedy môžeme reflektovanú náročnosť obdobia pretaviť do rozhodnutia vyhľadať pomoc blízkeho človeka či odborníka.
Ak január bolí, nie je to znak slabosti, ale prirodzená odpoveď tela i duše na náročné obdobie po Vianociach. To, čo je hodnotné, často nedozrieva v radosti, ale v tichu, slzách a každodennosti. A práve v tejto nenápadnej vernosti všedným dňom sa často ukrýva hlbší a trvácnejší zmysel. Ten, ktorý neodchádza po Vianociach, ale každý deň sa nanovo aktualizuje.
