Keď Ježiš riešil v evanjeliách sporné témy s farizejmi, vsadil na reframing – danú tému prerámcoval a poukázal na jej hlbší kontext a na súvislosti.
Je dobré mať v ústave zakotvené základné pojmy a hodnoty. Je však na mieste jasať? Vatikánske zmluvy sú tiež „na papieri“ a vidíme, že sa „môžu“ porušiť. Alebo aj zrušiť. Ústava tiež garantuje právo na život a vyhlasuje, že „ľudský život je hodný ochrany už pred narodením“, a predsa sa aj takýto ľudský život beztrestne zabíja. Navyše, o pár rokov príde nová vláda a ústavu môže opäť pozmeniť. Stačí mať hodnoty zakotvené v ústave? Je dobré ich tam mať. Ale stačí to na to, aby sme boli lepší?
Žijeme, žiaľ, v dobe, keď sa sľuby nedodržujú. A nedodržia sa, ani keď budú na papieri – nech je to už aj ústava. Nedodrží sa to, kým túžba šíriť kresťanské hodnoty a žiť podľa Kristovho príkladu zriekania sa nebude ukotvená v ľudských srdciach. Nejdeme na presadzovanie hodnôt z „opačnej strany“? Koľko energie (a slov) sa využíva na presadenie hodnôt do zákonov a koľko na ich zakotvenie v srdciach ľudí? Hoci aj preventívnymi aktivitami. Neozdravia našu spoločnosť viac?
Je dobré presadzovať kresťanské hodnoty. Ale nimi nie sú iba 5. a 6. Božie prikázanie („Nezabiješ!“ a „Nezosmilníš!“). Občas, zdá sa mi, si ich vyberáme ako hrozienka z koláča – iba tie, ktoré majú nejakú (pikantnú?) chuť, silno kontrastujú, rezonujú. V Desatore máme napríklad aj „sedmičku“: „Nepokradneš!“ V súčasnosti zákon dovoľuje beztrestne kradnúť do 700 eur. A beztrestne kradnúť „nad istú sumu“ pre niektorých privilegovaných je nepísaným pravidlom. Máme aj „dvojku“: „Nevezmeš Božie meno nadarmo!“
A to sa netýka občasného vypustenia slova „Bože!“, ale zneužívania Božieho mena na presadenie vlastných predstáv či záujmov: od drobných situácií, keď vstupujeme tomu druhému do svedomia a presne vieme, čo by ten druhý mal v danej situácii urobiť, hoci nechodíme v jeho topánkach, až po nehanebné zneužívanie svätých Cyrila, Metoda a Jána Pavla II. a celkom tendenčné re-interpretácie ich slov či skutkov – tak aby si nimi pred ľuďmi politici „potvrdili“ vlastné ašpirácie a pripísali si povesť „dobrých kresťanov“. Podobne ako zneužívali Božie meno heslom „Za Boha a za národ“ iní mocní počas klérofašistického Slovenského štátu.
Jedno Desatoro už máme. Potrebujeme ďalšie aj v zákone? A ak áno, prečo sa obmedzujeme iba na „päťku“ a „šestku“, keď aj iné témy v našej krajine tak veľmi bolia? Bolo by krásne, zrelé a zdravé mať (no nielen mať, ale aj dodržiavať!) zákony podobné Desatoru. Ale sme zrelí a zdraví? Chceme to a máme na to?
Niekto by sa zas podobne mohol opýtať, ako chceme byť zrelí a zdraví, ak nemáme zrelé a zdravé zákony… Bola skôr sliepka, alebo vajce…?
Témou zákona, Desatora a ich možných prienikov sa ľudia zaoberajú už tisícročia. Mnohé veci nie sú čierno-biele a nemajú jednoduché riešenie v podobe „áno“ či „nie“. A preto je aj nemiestne, ak sa lynčujú zvlášť tí politici, ktorí sa snažili konať v súlade so svojím svedomím (nech už výsledok ich rozlišovania dopadol tak či onak) – nech sú už z jedného alebo z druhého „tábora“. Je veľkou vecou, ak niektorí politici pokladali otázku, či podporiť zneužívanie kresťanských hodnôt v prospech dobrej veci, alebo nie, za hodnú rozlišovania, radenia sa a podstúpenia mnohých obiet. Boh oceňuje úmysly srdca, a ak si aspoň niektorí politici prešli touto náročnou témou poctivo, stálo to za to.
Je oslobodzujúce približovať sa tomuto Božiemu pohľadu na konanie ľudí. A je plytké zjednodušovať veci, vstupovať iným do svedomia a v mene „presadenia kresťanských hodnôt“ ostro porušovať pravidlo kresťanskej lásky. Prosím, predtým, ako pôjdeme iným „nariaďovať“, ako majú konať, pozrime sa najprv do zrkadla.
