Hoci je sviatok Narodenia Pána už za nami, Vianoce ešte celkom neskončili. Hoci je už Jozef s Máriou a Ježišom na ceste do Egypta, jaskyňa, kde sa Kristus narodil, ešte celkom nevychladla…
Všetci dobre vieme, ako znie vianočný mravoučný príbeh: Boh sa nerodí v paláci, ale v jaskyni. Neprichádza ako vládca, ale ako dieťa. Nestavia sa nad svet, ale vstupuje do jeho krehkosti. Tento kontrast nás už sotva prekvapí. Počúvame ho od detstva.
Lenže jaskyňa nie je iba miesto núdze. Nie je len symbol chudoby alebo sociálneho zlyhania sveta, ktorý „nemal miesto“. Jaskyňa je aj architektonický typ blízkosti. Je to priestor, ktorý nevznikol plánovaním, ale ustupovaním skaly. Nie je postavený, ale odkrytý. Nevytvára sa, ale nachádza.
A to mení celý obraz.
Jaskyňa nie je opakom paláca len v tom, že je chudobná. Je jeho opakom v tom, že neprezentuje moc. Palác je vždy vystavený. Jaskyňa je vnútorná. Palác chce byť videný. Jaskyňa umožňuje prebývanie.
Možno sa teda Boh nerodí v jaskyni preto, že nemal inú možnosť. Možno sa tam rodí preto, že tam sa dá zostať.
A aby som toto zamyslenie zarámcoval, kladiem si otázku:
je moje srdce jaskyňou, v ktorej môže prebývať Kristus?
Narodenie Pána je pre mňa sviatok, ku ktorému sa vraciam ľahšie než k Pasche. Smrť vždy nesie v sebe hranicu, za ktorú sa pozerá ťažko. Narodenie je pohyb smerom dovnútra sveta. Je to vstup, nie odchod. A jaskyňa k tomuto pohybu patrí. Pre mňa sú jaskyne veľmi bezpečné a intímne priestory, takmer úplný opak odkrytosti, ktorú musel Kristus cítiť, keď visel na kríži na Golgote.
Jaskyne pre mňa nikdy neboli len geografickým javom. Sú zvláštnym druhom priestoru – nie miestom, kam sa ide, ale miestom, do ktorého sa vstupuje. Človek v nich nejde dopredu, ale hlbšie. A to mení spôsob pohybu aj vnímania.
Kristus sa rodí v jaskyni. A mnohí svätci, ako svätý Ninian či svätá Theodora, svätý Benedikt alebo svätý Ignác, sa do jaskýň uchyľujú nie preto, že by nimi pohŕdali svetom, ale preto, že hľadajú miesto, kde sa dá niesť zodpovednosť za svet inak.
Nie z výšky, ale zvnútra.
V kánone svätého Niniana sa hovorí:
„Tvoj dych bol neprestajnou prosbou, ó svätý Bohonosný,
a uzavrel si sa do jaskýň akoby do lona zeme,
aby si posvätil všetko, čo dýcha,
ohňom modlitby.“
To je zvláštne spojenie: dych a jaskyňa. Nie slovo, nie reč, ale dych. Nie chrám, ale lono zeme. Ako keby modlitba nebola činnosťou, ale stavom. Ako keby jaskyňa nebola miestom úniku, ale miestom premeny rytmu života.
Keď Kristus vychádza z lona Panny a vstupuje do jaskyne, nepresúva sa z bezpečia do nebezpečia, ale z jedného typu bezpečia do druhého. Z telesnej blízkosti do priestoru, ktorý ešte stále drží, chráni, obopína. Jaskyňa tu nie je improvizáciou, ale pokračovaním.
A tu sa otázka srdca mení. Už nejde o to, či je „hodné“ alebo „čisté“. Ide o to, či je priestorom, alebo len povrchom.
Tradícia používa viacero obrazov vzťahu s Kristom: chrám, svietnik, stôl. Všetky hovoria o funkcii. Jaskyňa hovorí o kapacite. O tom, či je kde prebývať. Či je kde zostať bez tlaku na výkon, bez potreby dokazovať prítomnosť.
V bohorodičníku svätej Theodory sa modlíme:
„Ó svätá Panna, ktorá si porodila Krista v jaskyni
pre spásu sveta,
pomôž aj nám nosiť Krista v našich srdciach…“
Nosí sa len to, čo má hmotnosť. To, čo je skutočné. Nie myšlienku, nie dojem, ale prítomnosť. A tá si vždy vyžaduje priestor.
Svätý Izák Sýrsky hovorí, že poznať vlastné hriechy je viac než vidieť anjelov. Nie preto, že by hriech bol cieľom, ale preto, že poznanie reality je predpokladom vzťahu. Ilúzia nikdy nikoho nehostila.
Možno teda nejde o to, aby sa srdce stalo svätým priestorom. Možno ide o to, aby sa stalo reálnym priestorom. Nie uhladeným, nie ideálnym, ale takým, kde sa dá zostať bez toho, aby sa všetko okamžite menilo na výkon alebo obraz.
Jaskyňa nie je odpoveď.
Je podmienka.
A možno práve preto sa tam Boh rozhodol narodiť.
Jaskyňa však nie je romantický priestor. Nie je čistá, nie je symetrická, nie je ani stabilná. Vzniká pomaly, tlakom, vodou, časom. Je výsledkom pôsobenia síl, ktoré nemajú plán, ale vytrvalosť. Nik ju nenavrhol. Nik ju nepostavil. A predsa tu je.
Možno práve preto je jaskyňa presnejším obrazom ľudského srdca než chrám. Chrám je projekt. Jaskyňa je dôsledok. Chrám vzniká úmyslom, jaskyňa vzniká tým, že niečo dlhodobo ustupuje.
A ak je to tak, potom sa otázka „Je moje srdce jaskyňou?“ mení. Už sa nepýta, či som pripravený, či som dosť tichý, či som dosť hlboký. Pýta sa, čomu som dovolil, aby ma formovalo. Aké tlaky, aké vody, aké časy mnou prešli.
Možno sa teda Boh nerodí v jaskyni preto, že je to ideálne miesto. Možno sa tam rodí preto, že je to miesto, ktoré už niečo vydržalo. Miesto, ktoré bolo formované pomaly, bez pozornosti, bez potlesku.
A v tom prípade nie je jaskyňa miestom pre tých, ktorí sú hotoví. Je miestom pre tých, ktorí prešli niečím, čo ich rozšírilo zvnútra – aj keď to bolelo, aj keď to nebolo plánované, aj keď to nebolo „duchovné“.
Možno práve preto sa Boh nerodí v paláci. Paláce sú výsledkom vôle. Jaskyne sú výsledkom času. A čas je jediná vec, ktorú Boh berie vážne, keď vstupuje do ľudského života.
Ak sa teda pýtam, či je moje srdce jaskyňou, možno sa v skutočnosti pýtam niečo iné:
či som ochotný pripustiť, že to, čo ma vytvarovalo, nebolo zbytočné.
Že to, čo ma obnažilo, nemuselo byť zlyhaním.
Že miesto, ktoré vo mne nevzniklo zámerne, môže byť miestom, kde sa dá prebývať.
A ak je to tak, potom jaskyňa nie je metaforou chudoby.
Je metaforou pokory.
Aj napriek tomu, že som tvrdou skalou, nechať sa prehĺbiť.
