Dnes si už Advent vo Vatikáne bez vianočného stromčeka na Námestí svätého Petra takmer nevieme predstaviť. Vysoký ihličnan ozdobený svetlami, ktorý každý rok pochádza z inej krajiny, patrí k najikonickejším vizuálnym symbolom tohto obdobia a spolu s betlehemom vysiela jasný odkaz blížiacich sa Vianoc.
Táto tradícia však nemá stáročné dejiny, ako by sa dalo predpokladať. Do vatikánskeho priestoru vstúpila pomerne nedávno, v roku 1982, a jej iniciátorom bol svätý Ján Pavol II.
Pre talianske prostredie to bol v tom čase nezvyčajný krok. V Ríme mala dominantné miesto tradícia betlehema, zatiaľ čo vianočný stromček patril skôr k tradícii krajín strednej a severnej Európy. Talianske Vianoce sa spájali predovšetkým s jasličkami, nie s ihličnanom ozdobeným svetlami. Zmena prišla s pápežom z Poľska, pre ktorého bol stromček prirodzenou súčasťou slávenia sviatkov Narodenia Pána.
Svätý Ján Pavol II. mal obzvlášť rád Vianoce a vážil si aj tradície svojej vlasti. Podľa svedectiev jeho blízkych spolupracovníkov mu záležalo na tom, aby si sviatky zachovali rodinný charakter: jednoduchosť, blízkosť a priestor pre spoločnú radosť. V knihe Príbehy o svätom Jánovi Pavlovi II. autor Włodzimierz Rędzioch cituje priateľa Svätého Otca, podľa ktorého si pápež želal, aby bolo aj vo Vatikáne počas Vianoc cítiť atmosféru domova.
V tomto kontexte mal vianočný stromček viac než dekoratívnu funkciu. Pre poľského pápeža znamenal aj spojenie s rodnou krajinou, ktorá bola ešte v 80. rokoch stále v područí komunistického režimu. Tradície mu pomáhali udržiavať kontinuitu, osobnú aj kultúrnu. Vatikánske Vianoce tak získali prvok, ktorý dovtedy nemali, no rýchlo si našiel svoje miesto.
Ján Pavol II. však vianočný stromček nevnímal len ako kultúrny zvyk. Opakovane zdôrazňoval jeho duchovný význam a pripomínal, že spolu s jasličkami pomáha lepšie porozumieť posolstvu Vianoc. Svetlá stromčeka poukazujú na Krista – Svetlo sveta, ktoré vstupuje do tmy ľudských sŕdc a premieňa ich.
Túto myšlienku formuloval mimoriadne presne v decembri 2004 počas príhovoru pri modlitbe Anjel Pána. Vianočný stromček vtedy označil za znak života, ktorý si zachováva svoju silu aj tam, kde sa navonok zdá oslabený. Vždy zelený strom uprostred zimy poukazuje na život, ktorý sa nekončí. V kresťanskom výklade odkazuje aj na biblický strom života z Knihy Genezis a napokon na postavu Krista ako najväčší Boží dar ľudstvu.
Svätý Otec upriamil vtedy pozornosť aj na darčeky uložené pod stromčekom. Pripomenul, že Vianoce nie sú prehliadkou materiálnych vecí, ale príležitosťou darovať seba samých: v priateľstve a úprimnej náklonnosti, v bratskej pomoci a odpustení, v spoločnom čase a vzájomnom počúvaní. Tento dôraz znie mimoriadne aktuálne aj dnes, v čase, keď sa Vianoce neraz redukujú na konzumný model oslavy.
Takto chápané Vianoce nie sú návratom do detstva, ale pozvaním k dospelému prežívaniu viery.
