„Či v jednom Bohu uctievame tri alebo desať osôb, nič sa tým pre človeka nemení. Jednak tomu nerozumieme, a beztak to neovplyvní morálne pravidlá nášho života,“ tvrdí známy výrok Immanuela Kanta. Rovnaký postreh mal aj nemecký teológ Karl Rahner, ktorý bol presvedčený, že ak by v Bohu neboli tri Osoby, viera mnohých kresťanov by tým neutrpela žiadnu ujmu.
A čo hovorí opačný pohľad? Ten nás privedie k zásadnému slovu – vzťah. Náš Boh je večným vzťahom troch Osôb. Je mi jasné, že to nie je vysvetlenie podstaty Boha. Cestou tejto kategórie vykročil kresťanský Západ, kým Východ sa podľa vzoru Kapadóckych otcov zameral na kategóriu vzťahu.
A to je sľubný začiatok. Veď staršia časť Biblie obsahuje názor, že kontakt s Bohom znamenal pre človeka hrozbu smrti (porov. Ex 33,20). Význam siahodlhých predpisov o čistote, kulte či jedlách spočíval aj v ochrane človeka pri jeho kontakte s nadprirodzeným svetom.
Preto je zjavená skutočnosť Presvätej Trojice dobrou správou o tom, že Boh pre mňa nepredstavuje hrozbu. Boh Otec je síce úplne iný ako jeho stvorenie, ale jeho Syn Ježiš Kristus sa narodil ako človek a žil tu na zemi, len pár hodín lietadlom od nás. Jeho misia znamená prelom vo vzťahu Boha a človeka. Ľudským jazykom môžeme povedať, že Ježiš Kristus sa k Otcovi do neba nevrátil taký istý, ako z neho prišiel. Vrátil sa domov obohatený o človeka a „prepašoval“ ho tak do neba; v živote Najsvätejšej Trojice je odvtedy človek.
Následky: dar, úloha i skepsa
Tento pohľad na Boha zákonite ovplyvňuje aj pohľad na človeka. Ak na prvých stránkach Biblie čítame, že človek bol stvorený na Boží obraz a jeho podobu, čo to znamená v praxi? Som stvorený na obraz Boha, ktorý je večným vzťahom nesmrteľnej Lásky.
Je to presne to, k čomu prišiel už Aristoteles svojimi úvahami, keď o nás povedal, že sme spoločenské bytosti. On len skonštatoval výsledok – povedal to, čo zažívame takmer všetci: že túžime po vzťahoch. Ale nie po hocijakých vzťahoch: hľadáme vzťahy, kde ten druhý pre mňa nebude predstavovať hrozbu; kde sa nemusím báť, či ma ten druhý len využije na svoje ciele.
Túžim po vzťahoch lásky, ktorá ma nepohltí, ale umožní mi stať sa najlepšou verziou samého seba. Odkiaľ sa táto túžba vo mne vzala a čo mi hovorí? Kresťan ju dešifruje biblicky: Táto túžba v ňom mu hovorí, že je stvorený na Boží obraz.
Samozrejme, existujú aj iné možnosti interpretácie, kde stačí zástupne spomenúť meno ako napríklad Karol Marx a hneď sme v rovine patológie. Podľa neho a následných izmov je táto túžba v človeku spolu s tušením nadprirodzena len „nebezpečnou chorobou, z ktorej sa musí vyliečiť dávkou zdravého rozumu“.
Najznámejšia ikona a zrkadlo
Intelekt však nemusí vypínať ani kresťan, ak sa vyberie cestou prvej možnosti. Skôr si na nej položí otázku, ako túto túžbu v sebe vyplniť. Cirkevní otcovia zaujímavo vysvetľujú biblickú poznámku, podľa ktorej sme stvorení nielen na Boží obraz, ale aj podobu. V zmienke o „podobe“ vidia úlohu človeka čo najviac sa podobať Bohu práve vo svojich vzťahoch.
A to je dielo Svätého Ducha. Človek prijímajúci dar Svätého Ducha žije nové, hlboké a pravdivé vzťahy.
Túto skutočnosť názorne ilustruje svetoznáma Rublevova ikona Presvätej Trojice z 15. storočia. Okrem početných symbolov, ktoré do nej autor vpísal podľa starozákonnej predlohy návštevy Abraháma (Gn 18), z nej vyčítame dôležitý odkaz: jedno miesto pri „stole Božej lásky“ zostáva voľné. Je to miesto pre človeka.
Niektorí historici umenia tvrdia, že súčasťou tejto ikony bolo kedysi zrkadlo. Malo byť umiestnené v jej prednej časti pri stole, teda na neobsadenom mieste. Zrkadlo teda dáva zmysel. Človek, ktorý ikonu kontempluje, fyzicky zbadá, že to voľné miesto pri stole Božej lásky je preňho.
Kresťanstvo bez Presvätej Trojice by teda naozaj bolo „vykosteným kresťanstvom“, z ktorého by zostala len mäkká schránka sentimentálneho svetonázoru. Možno sme sa až príliš sústredili na skúmanie podstaty Boha, na jeho jedinosť zo strachu pred obvinením z polyteizmu. Pritom sme však zabudli na to podstatné – vzťah.
Kresťanský autor C. Baxter Kruger sa ho pokúsil opísať slovami: „Tá úžasná pravda je, že tento trojjediný Boh sa s nádhernou a štedrou láskou rozhodol otvoriť kruh a zdieľať trojičný život s ostatnými. To je jediný, večný a presvedčivý dôvod stvorenia sveta a ľudského života.“
