Nie vždy má človek chuť modliť sa. Niekedy mu prídu všetky slová adresované Bohu akosi navyše. Človeku vtedy ostávajú dve možnosti: slová modlitby silou celej svojej vôle a vypätím všetkých schopností pretlačiť cez zuby a aspoň vykoktať jeden Otčenáš či zopár Zdravasov, alebo sa môže modliť bez slov. Napríklad sa prežehnať.
Tam, kde myseľ nestačí a srdce sa búri, prichádza na pomoc ruka či noha. Modlitba nohami – to je púť. Modlitba rukami – to je prežehnanie.
Zároveň je prežehnanie, znamenie kríža, jednou z najrýchlejších a najkrajších modlitieb, ktoré môžeme dať Bohu a ktorou môžeme urobiť svätejšími aj samých seba. A na Východe je to zároveň vysoká škola teológie.
Môj dedko zomrel, keď som mal desať rokov. Nestihol som sa od neho dozvedieť všetko, čo ma mohol naučiť, no naučil ma prežehnávať sa. Nie víriť vzduch, ale skutočne sa prežehnať. Tak, ako to robí gréckokatolík.
„Dávaj pozor, aby si mal spojené tri prsty,“ hovoril a pritlačil môj ukazovák a prostredník k palcu.
Tieto tri prsty sú všetky tri božské osoby v jednej jednote: Otec, Syn a Svätý Duch. Tak ako prsty vychádzajú z jednej ruky, aj Svätá Trojica má jednu jedinú podstatu. A tak ako sa palec, ukazovák a prostredník spájajú v jednom bode, aj Otec, Syn a Svätý Duch smerujú svoju pozornosť k jedinému cieľu.
Ako dieťa som odvtedy vedel, že sa nemôžem prežehnať hocijako – rozpojiť ukazovák od palca znamenalo urobiť kozmický rozvod, stať sa heretikom.
Ďalšie dva prsty, pritlačené k dlani, tak ako Kristus zostúpil na zem, predstavujú dve prirodzenosti Krista – plne ľudskú a plne božskú. Vyšší prst predstavuje božstvo, nižší ľudskosť, pretože spása prichádza od Boha k človeku.
Už samotná formácia ruky je veľkým vyhlásením teológie a pravdy. V jednom okamihu sa modlí Vyznanie viery – Krédo. To, za čo sa voľakedy zomieralo v arénach s levmi, sa zmestilo do jednej detskej ruky.
Ale to všetko bola len príprava na samotný pohyb.
Prvý dotyk patrí čelu. „V mene Otca…“ hovoríme a dotýkame sa miesta, kde sa rodia naše myšlienky. Otec je pôvod všetkého, počiatok aj zmysel, ktorý presahuje naše chápanie. A keď sa rukou dotknem čela, učím sa spájať svoj zmätok, túlavé predstavy, plány a strachy s tým, ktorý všetko drží vo svojej múdrosti.
Potom ruka klesá k prsiam či bruchu: „… i Syna…“ Slovo sa stáva telom. Deje sa ten najväčší skutok lásky. Boh sa stáva človekom. Slovo, ktoré zostúpilo z neba, aby prebývalo medzi nami, prichádza až k bruchu – k niečomu tak prízemnému. Tu už nejde o myšlienky, ale o lásku. Tu človek cíti, že evanjelium nie je len abstraktná, pekná idea čohosi nadpozemského, ale pulzujúci Život, ktorý napĺňa naše telá.
Ruka ide k pravému ramenu. Nie naľavo, ako na Západe, ale k pravici, k miestu víťazstva. Kristus sedí po pravici Otca a tam smeruje aj môj život. Pravé rameno je znamením radosti, slávy a neba. Svätá Trojica – palec, ukazovák a prostredník –, ktorá zostúpila, nás teraz zdvíha práve tam – k pravici.
Až potom prichádza ľavá strana: „… i Svätého Ducha.“ Tam, kde je slabosť, hriech, tieň. Východná tradícia učí, že Svätý Duch má silu osvietiť aj to, čo je vo mne najtemnejšie. Preto nejdem zo zla do dobra, ale z neba do ľudskej biedy, aby aj bieda bola pretvorená. Kristus nezostal v sláve, ale prišiel až k najmenšiemu, až k tým, ktorí sedia v tme a v tôni smrti. A keď sa dotknem ľavého ramena, vyznávam: Aj toto je moje miesto – a aj sem prichádza Svätý Duch.
Napokon sa rukou spája čelo, srdce, pravé i ľavé rameno do jedného veľkého znamenia – kríža. Nie je to len kríž z Golgoty, ale kríž, ktorý sa vpíše do môjho tela, do každého pohybu a myšlienky. A keď dodám: „Amen,“ dávam Bohu súhlas, aby ma viedol touto cestou: z mysle do srdca, z radosti do slabosti, z neba na zem – a zas späť do neba.
Tak sa obyčajný dotyk čela a ramien stáva liturgiou tela, krátkym krédom, ktoré sa dá vykonať aj vtedy, keď slová uviaznu v hrdle. Jedno obyčajné prežehnanie tak môže byť hlbokou teológiou – teológiou, ktorá sa môže stať súčasťou nášho každodenného života. Teológiou, ktorá sa zmestí do jednej detskej ruky. Odkedy poznám toto tajomstvo, už nikdy nenechám svoju ruku lietať kdesi pred tvárou, ale vždy sledujem tajomstvo spásy, ktoré sa odohráva na mojej hrudi. Sledujem palec, ukazovák a prostredník a ďakujem Bohu za všetko, na čom môžem mať aj ja účasť.
Čoraz viac kresťanov dnes hľadá znovunadviazanie na svoju starobylú vieru. Myslím, že uvidíme stále viac ľudí, ktorí k tomuto uvedomeniu dospejú práve týmto hľadaním.
Pre nás, ktorí sa znamením kríža bežne prežehnávame, je to krásna súčasť našej viery. Je to spôsob, ako vnášame celé svoje ja do spojenia s Ježišom Kristom. Je to drobný okamih, a predsa je naraz fyzický aj duchovný. Je to znamenie nás všetkých, ako sa pripájame k Ježišovi Kristovi.
A tak… keď to robíte, nie vždy si to uvedomíte, lebo sa to tak vžije do vášho života. No prídu chvíle, keď si pri znamení kríža uvedomíte, aké krásne a nevýslovne nádherné je byť kresťanom.
