Počas cesty na veľkoštvrtkový modlitebný maratón sme s kurátorom žartovne premýšľali, aké liturgické rúcho si oblečieme. Zvoliť bordové – ako znak smútku –, alebo niečo svetlejšie? Napokon sme sa „rozhodli“ pre bordové. Veď sme ešte stále v tieni utrpenia. A predsa, aj v tomto čase smútku cítime radosť. Lebo vieme, čo prichádza. Vieme, že ten, ktorého dnes uvidíme trpieť a zomierať, v nedeľu vstane z mŕtvych.
Liturgicky kráčame cez dni plné bolesti. Pripomíname si bičovanie, opľúvanie, výsmech, kríž. Zajtra ho uložíme do hrobu. V sobotu zostúpi do podsvetia, aby bojoval za našu spásu. A v nedeľu zaznie: Kristus vstal z mŕtvych!
No predstavme si tieto udalosti inak, očami apoštolov. Predstavme si, že sa to deje prvýkrát a my sme toho súčasťou. Nevedeli, čo príde. Nevedeli, či Ježiš myslel vážne svoje slová o vzkriesení. Nevedeli, či to nebol len jeden z mnohých obrazov, ktoré povedal pri stole s vínom v ruke. Až po jeho oslávení a nanebovstúpení začali chápať, že každé Ježišovo slovo malo váhu večnosti.
Pre nás je to ľahšie. Vieme, ako sa veľkonočný príbeh skončí. Najväčšie utrpenie prežívame možno v tom, že sa musíme postiť. Ale pre apoštolov to bola životná tragédia. Ich Majster, ich istota, ich priateľ bol zrazu zajatý, súdený, bičovaný a odsúdený. A oni? Ušli. Ako hovorí evanjelium: aj tí najvernejší ho opustili.
V celom tom bolestnom rozprávaní ma oslovuje jedna otázka. Otázka, ktorú Ježiš položil Judášovi, keď ho prišiel zradiť bozkom, vo chvíli, keď sa tá celá veľkonočná bolestná tortúra začína: „Priateľu, načo si prišiel?“
Táto otázka sa neobracia len na Judáša. Mieri na každého z nás. V tichu veľkonočných dní si ju spolu položme.
Načo tieto sviatky prichádzam k Ježišovi? Načo som v Cirkvi? Čo hľadám v modlitbe, v pôste, v slávení sviatostí?
