Mnohí máme ešte v živej pamäti divadelné predstavenie Evanjelium o Márii, v ktorom bolo evanjeliové posolstvo podané originálnym spôsobom. Keď Ježiš učí svojich učeníkov modlitbu Otče náš a príde k slovám „chlieb náš každodenný daj nám dnes“, zástup mu nedovolí pokračovať. Ľudia pozdvihnú transparenty s nápisom „Chlieb“, zdvihnú Ježiša na ruky a začnú skandovať: „Chlieb, chlieb, chlieb!“ Je to umelecké vyjadrenie túžby zástupu – chceli z Ježiša urobiť kráľa, ktorý im bude dávať chlieb zadarmo.
Veď nakŕmiť päťtisícový zástup (a ešte ich rodiny) niekoľkými jačmennými chlebmi a pár rybami bolo hospodársky aj ekonomicky „výhodné“. No Ježiš nechcel byť len zásobovateľom potravy. On robil znamenia – a znamenie ukazuje na niečo viac, na hlbší zmysel.
Maličký dar, veľké požehnanie
Zaujímavým detailom evanjelia je, že chlebíky a ryby prináša chlapec. Dokonca grécky text hovorí o chlapčiatku – malom dieťati. A tie jačmenné chleby? Boli to najchudobnejšie chleby tej doby. Všetko je malé, jednoduché, nenápadné. Ale práve z tejto malej obety, z tejto drobnej desiatej, ktorú mu možno pripravila mama s odkazom: „Nestrať to, lebo budeš hladný,“ sa v Ježišových rukách stáva veľké znamenie.
Tento chlapec sa zriekol všetkého, čo mal. A práve na základe tejto malej ľudskej obety, požehnanej Ježišom, prišlo požehnanie pre tisíce.
Ježiš však aj svojich učeníkov viedol k tomu, aby prevzali zodpovednosť. „Vy im dajte jesť,“ povedal im. A oni sa ocitli v kríze – nemali dosť prostriedkov ani možností. Uvedomili si, že sami nestačia. A práve v tejto situácii sa ukazuje podstatné: s Ježišom sme schopní konať znamenia, ale základom je pokora. Pokora, ktorá hovorí: zriekam sa všetkého, Pane, aby si ty mohol konať.
Malé veci s veľkou láskou
Ako krásne to vyjadrila svätá Matka Tereza: „Nie je dôležité robiť veľké veci, ale malé veci s veľkou láskou.“ Aj v našich životoch sa často zdá, že naše činy sú malé, nevýznamné. Ale keď ich urobíme s veľkou láskou, majú nesmiernu hodnotu v Božích očiach.
Podobné posolstvo nájdeme aj v príbehu svadby v Káne Galilejskej. Keď chýbalo víno, Ježiš povedal sluhom, aby naplnili džbány vodou. Na prvý pohľad nezmyselné. Ale oni to urobili „a naplnili ich až po okraj“ (Jn 2,7). Urobili svoje ľudské maximum. A Ježiš potom tú vodu premenil na víno. Aj tu vidíme, že poslušnosť a dôvera umožnili Božiemu zázraku stať sa skutočnosťou.
Spomeňme si na film Osud človeka, kde vyhladovaná skupina mužov má len jeden krajec chleba. Rozhodnú sa rozdeliť ho na toľko kociek, koľko ich je. Z pohľadu výživy nikoho nenakŕmi. Ale duchovne má obrovskú hodnotu. Každý ten kúsok je znakom solidarity, zrieknutia sa pre dobro druhého. Ten chlieb je symbolom lásky a jednoty.
Aj my sme pozvaní deliť sa – so svojím časom, empatiou, úsmevom, skúsenosťami. Možno sa nám zdá, že je to málo. Ale v Božích očiach je aj malé veľkým, ak je to dané s láskou. A Ježiš to požehná.
Nech nám dnes znova zaznie v srdci Ježišovo pozvanie: Rob malé veci s veľkou láskou – a ja ich požehnám.
