Svätý prorok Jonáš patrí medzi starozákonných prorokov, ktorí žili v 8. storočí pred Kristom. Tradícia hovorí, že bol synom vdovy zo Sarepty Sidonskej, ktorej počas obdobia hladu pomohol prorok Eliáš, keď múka ani olej v jej domácnosti neubúdali vďaka modlitebnej intervencii proroka.
Jonáš bol nástupcom proroka Elizea a jeho meno sa spája najmä s poslaním v asýrskom meste Ninive. Jeho obyvateľom mal z Božieho poverenia oznámiť správu o treste pre ich hriechy a zlobu. Pred zničením mesta ich mohlo zachrániť iba pokánie.
Jonáš túto úlohu najprv odmietol prijať a rozhodol sa utiecť a schovať sa pred Bohom. Preto nasadol na loď smerujúcu do Taršíša, no na mori sa strhla obrovská búrka. Námorníci zistili, že ju spôsobil pasažier Jonáš svojou neposlušnosťou voči Bohu. Prorok sa priznal a navrhol, aby ho hodili cez palubu. Búrka skutočne prestala, no Jonáša prehltla veľká ryba, v ktorej bruchu strávil tri dni a tri noci.
Kým bol Jonáš v bruchu veľryby, v modlitbe Bohu prisľúbil, že svoju úlohu splní. Keď ho veľryba následne „vysadila“ na pobreží, tentoraz si to namieril rovno do Ninive. Tam prorokoval: „Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené!“ (Jon 3,4)Obyvatelia mesta na čele s kráľom uverili Jonášovmu posolstvu a prejavili úprimné pokánie: vyhlásili pôst, obliekli sa do vrecoviny, dokonca aj zvieratá sa zúčastnili na aktoch pokánia. Boh, vidiac ich pokoru a ľútosť, im odpustil hriechy a mesto ušetril.
Hoci sa Jonášova misia skončila úspechom a Ninive bolo ušetrené, prorok spokojný nebol. Príliš sa zameral na časť posolstva o zničení mesta. Jeho sklamanie pramenilo z toho, že Ninivčania boli pohania, a teda neboli súčasťou vyvoleného židovského národa, no napriek tomu zakúsili Božie milosrdenstvo.
V tejto situácii Boh prehovoril k Jonášovi jazykom symbolov. Dal vyrásť rastline, ktorá mu poskytla tieň v horúčave, no na druhý deň ju zničil červ. Jonáša vyschnutie rastliny rozhorčilo a vtom prišla lekcia. Boh dal do kontrastu hnev Jonáša zo zničenia rastliny, ktorú ani nesadil, s Božím súcitom voči obyvateľom stotisícového Ninive, ktorí prejavili pokánie.
V Novom zákone používa Ježiš tento príbeh ako obraz svojho vlastného umučenia a následného vzkriesenia po troch dňoch v útrobách smrti, keď pripomína farizejom, že „znamenie proroka Jonáša“ bude jediným znamením, ktoré im bude dané: „Lebo ako bol Jonáš tri dni a tri noci v bruchu veľkej ryby, tak bude Syn človeka tri dni a tri noci v lone zeme.“ (Mt 12,40)
Vzápätí pokračuje kritikou tých, čo odmietajú pokánie, pričom poukazuje práve na obyvateľov asýrskeho mesta: „Mužovia z Ninive vystúpia na súde proti tomuto pokoleniu a odsúdia ho; lebo oni sa kajali na Jonášovo kázanie – a tu je niekto väčší ako Jonáš!“ (Mt 12,41)
Jonášov počiatočný odpor a neochota plniť Božiu vôľu sú kontrastom k Božiemu milosrdenstvu, ktoré nie je vyhradené len pre členov vyvoleného národa. Na to by sme nemali zabúdať ani dnes my, ktorí patríme do jeho Cirkvi.
