„Boh nepotrebuje nič, ale človek potrebuje Boha,“ píše svätý Irenej z Lyonu vo svojom apologetickom spise Proti bludným náukám. Veta je tvrdá ako apologetika kresťanov 2. storočia. Apologétom, ktorí o pravdu nezápasili v diskusných televíznych reláciách ani na teologických synodálnych stretnutiach, ale v lyonských uliciach, po ktorých sa rozliehali žalospevy jeho spoluobyvateľov kráčajúcich na popravu. Ľuďom, ktorých životné štúdium neprinieslo akademické hodnosti docenta či profesora, ale navždy sa k ich menu pripojil titul martýr.
Ak by som lyonského biskupa nepočúval ďalej a ak by som aj ja priložil Irenejovi ostrie svojho pevného názoru na krk a odťal všetky jeho myšlienky, nedočítal by som sa k vete, ktorá je bez preháňania jednou z najkrajších viet raného kresťanstva: „Gloria enim Dei vivens homo, vita autem hominis visio Dei.“ Svätý Ján Pavol II. túto vetu voľne prekladal ako: „Najväčšou slávou Boha je, keď človek žije plný a skutočný život, život, ktorý odráža Božiu prítomnosť a Božiu lásku.“
Boh ťa nestvoril, lebo potreboval niekoho, kto by plnil jeho prikázania. Nestvoril ťa, aby si svoje ruky presiľoval stavbou katedrál, a nestvoril ťa, aby si si svoje nohy, obuté v starostlivo vyčistených topánkach, namáhal, chodiac každú nedeľu do kostola, a tam v tvrdých a nepohodlných laviciach, starostlivo vyobliekaný v kostolných šatách, pred ním kľačiac, sklonil hlavu.
Boh nepotrebuje nič, a preto nestvoril Adama, lebo ho potreboval, nestvoril mňa, lebo ma potreboval, tak ako pre svoju potrebu nestvoril na tomto svete nič. Čo však môže byť dôvodom Adamovej existencie? A prečo musím ráno vstať, pripraviť jedlo deťom, ísť sa prejsť so psom, trčať v dopravnej zápche, počúvajúc symfóniu trúbiacich vodičov, potiť sa v aute s pokazenou klímou, aby som mohol načas splatiť hypotéku za svoj trojizbový panelový byt?
„Čo je zmyslom môjho života?“ pýta sa muž s diagnózou krízy stredného veku. „Žila som správne?“ pýta sa žena, ktorá vidí v zrkadle prehratý boj so svojou zvráskavenou tvárou. Čoraz belšie vlasy jej nie celkom taktne kladú túto patetickú otázku. Márne sa ich snaží umlčať novým farebným prelivom.
„Ako mám čo najúspešnejšie žiť?“ kričí vyhladované srdce mladého človeka, túžiaceho ochutnať všetky dobroty celého sveta.
Odpoveď nám dáva lyonský biskup Irenej. Boh stvoril Adama preto, aby ho mohol zahrnúť svojou dobrotou. Boh stvoril teba, aby ťa mohol obdarovať. A tak nie je podstatná otázka: Čo mám urobiť, aby som bol spasený? Boh sa nepýta, ako si žil svoj život, ani nie je zvedavý, či budeš úspešný podnikateľ, či zabezpečíš rodinu a budeš chodiť dvakrát do roka na dovolenku k moru, či vyštuduješ prestížnu školu, či zabehneš maratón v nadpriemernom čase, či poskytneš deťom kvalitného zubára alebo ich úspešne donútiš podstúpiť sviatosť birmovania či svadbu v kostole. Svätý Irenej nám kladie otázku: „Žil si plný život?“
Čo to však znamená? znie pochopiteľná otázka. Ani tu nás Irenej nenecháva bez odpovede: „Život človeka spočíva v tom, že vidí Boha.“ Život človeka nespočíva v tom, koľko toho dosiahol, ale v tom, kto zbadá, koľko dostal. A preto Kristus radí tomu najúspešnejšiemu z úspešných: „Predaj všetko, čo máš, a nasleduj ma.“ Neradí mu to preto, lebo mať majetok nie je správne, ale preto, aby aj on mohol uvidieť Boha, aby aj on mohol uvidieť to všetko, čím je obdarovaný, a uvidieť, aký bol napriek svojmu bohatstvu chudobný.
A tak sa musím pýtať, riadiac sa Irenejovou radostnou správou: Je Boh oslávený mojou radosťou?
