Po Popolcovej strede sa z liturgie vytrácajú radostné prvky: spevy ako Aleluja a Glória sa neobjavia až do Veľkej noci. Pred oči veriacich sa namiesto toho dostáva fialová farba, ktorú môžeme správne označiť aj ako purpurovú či fialkovú. Podľa Katolíckej encyklopédie táto farba symbolizuje „utrpenie a melanchóliu“ – odkazuje nielen na bolesť Krista, ale aj na zármutok nad našimi hriechmi.
Fialová bola v staroveku spojená s kráľovskou hodnosťou, pretože získanie purpurového farbiva bolo mimoriadne náročné. Na zadováženie jednej unce (asi 30 g) purpurového farbiva bolo potrebné získať sekrét zo štvrť milióna morských slimákov druhu Murex brandaris, ktoré žili len v oblasti Mŕtveho mora. Farba bola taká vzácna, že bola cennejšia než zlato či striebro.
Keď teda Rimania počas Ježišovho utrpenia obliekli Pána do purpurového plášťa (porov. Mk 15,17), nešlo len o jednoduchý akt výsmechu. Bola to dôkladne premyslená irónia – obliekli toho, ktorého zosmiešňovali ako kráľa Židov, do rúcha, ktoré nosili cisári a králi. Tento akt zosmiešnenia bol zároveň nevedomým vyjadrením pravdy: Ježiš skutočne bol a zostáva Kráľom kráľov, hoci jeho kráľovstvo nebolo z tohto sveta (porov. Jn 18,36).
Fialová teda spája dve roviny: kráľovskú dôstojnosť a kajúcnosť. V Kristovom prípade sa tieto významy prelínajú, pretože jeho kráľovstvo sa naplno zjavilo v jeho obete na kríži.
Fialová ako výzva na pokánie
V liturgii veľkopôstneho obdobia sa fialová farba stáva znamením pokánia a duchovného zápasu. Pripomína nám, že pôst nepredstavuje len vonkajšie úkony, ale vnútornú premenu. Pozýva nás urobiť si inventúru svedomia, spoznať a uznať vlastné hriechy a s pokorou sa obrátiť k Bohu v zmysle Ježišovej výzvy: „Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1,15)
Svätý Hieronym spomína, že farba pokánia mala v prvotnej Cirkvi hlboký význam. Kajúcnici, ktorí verejne vyznávali svoje hriechy, nosili jednoduché rúcha farby popola a purpuru, aby vyjadrili svoju ľútosť. Toto vonkajšie znamenie im malo pripomínať ich vnútorné rozpoloženie.
Zaujímavé je, že na Štvrtú pôstnu nedeľu, ktorá je známa ako Nedeľa radosti (Laetare), sa na chvíľu objaví ružová farba — symbol nádeje a radosti uprostred pôstneho smútku. Táto liturgická farba pripomína, že sa blíži Veľká noc a s ňou svetlo Kristovho vzkriesenia. Je to praktický dôsledok, keď sa do fialovej farby primieša svetlo. Uprostred pôstu nám tak ružová farba pripomenie, že konečným cieľom našej duchovnej cesty je radosť vzkriesenia.
Viac než len farba
Fialová farba nemusí zostať len farbou liturgie v kostole. Prečo by sme si ju počas veľkopôstneho obdobia nemohli obliecť aj my? Nejde o módny diktát Cirkvi alebo nejakú katolícku módnu sezónu, ale o vonkajšie vyjadrenie našej vnútornej cesty. Pokojne to môže byť jednoduchý doplnok, ako náramok či šál, ktorý nám uprostred pracovného dňa pripomenie, že žijeme obdobie pokánia.
Podstatné však je, aby fialová nezostala len na povrchu, ale aby prenikla aj do našich sŕdc. Ako zdôrazňuje Cirkev, nosenie fialovej je prázdne gesto, ak ho nesprevádza úprimné pokánie, pomoc blížnym a snaha stať sa lepšími ľuďmi.
Pripomenie nám, že Ježiš, Kráľ v purpurovom plášti, trpel a zomrel, aby nás oslobodil od hriechu. Fialová farba nás teda každý deň počas veľkopôstneho obdobia volá: „Kajajte sa, premeňte svoje srdcia a pripravte sa na víťazstvo Krista nad smrťou.“
Nech nás teda táto „kráľovská“ farba vedie k pravému kráľovi Kristovi, aby sme po 40 dňoch duchovného zápasu mohli s radosťou sláviť jeho víťazstvo nad smrťou.
Vyjdime preto s farbou von!
