Táto misionárka zrelého veku so silnými dioptriami nie je len obyčajná sestra v modrom habite. Pri stretnutí s ňou máte pocit, že svätosť je niečo jednoduché, samozrejmé a prirodzené, čo je ľahké dosiahnuť. Je jednou z tých nenápadných rehoľníčok, ktoré médiá ešte neobjavili. Tak poďme na to!
Je to pozoruhodný životný príbeh: trinásť rokov slúžila v misiách v Rusku (Moskva, Sibír) a šesť rokov na Ukrajine. „Stretla som tam veľa dobrých ľudí. Poslaním, ktoré je nám misijným sestrám zverené na akomkoľvek území, je predovšetkým spása duší: zvestovať ľuďom dobrotu, lásku Boha, jeho starostlivosť, jeho milosrdenstvo a odpustenie, vzájomné zmierenie.
Sibír ma naučila veľkej skromnosti. My máme hojnosť všetkého. Ale tam tí ľudia využijú všetko z darov Zeme pre zachovanie života, neplytvajú nimi. Bola som veľmi prekvapená, ako si tam ľudia dokážu namiesto zháňania liekov v lekárňach pomáhať prírodou. Napríklad vedia, že cédrové šišky sú veľmi zdravé na priedušky, preto si ich varia v mlieku a tak si pomáhajú.
My neraz prijímame veľa chémie a môžeme si viac poškodiť než pomôcť. Je tam veľa biedy, ale pritom oni nie sú ňou zviazaní. Aj z mála dokážu byť šťastní. To ma naučila Sibír. U nás neraz vidím poodhadzované potraviny. Nerozumne hospodárime,“ delí sa o svoju skúsenosť zo vzdialených končín sestra Lucia Slušná.
Z milujúcej rodiny do kláštora
„Mala som veľmi milujúcich rodičov. Už dávnejšie som povedala, že povolanie do kláštora som dostala už do plienok. Doma sme mali zásady, disciplínu, ktorú sme museli dodržiavať,“ spomína. Netušila, ako sa jej to raz zíde práve v reholi. Pochádza z okresu Levice: vyrástla spolu s ďalšími šiestimi súrodencami. „Keď som bola v misiách, vždy som vedela, že doma mám zázemie, ktoré ma podporuje a ‚fandí mi‘. Mesiac pred mojimi doživotnými sľubmi mi zomieral otecko, tak mi moji predstavení dovolili odísť domov.
Mohla som tak prežiť jeho posledné chvíle a to bolo asi najkrajších 36 hodín v mojom živote, ktoré som s ním prežila. On mi pritom vôbec nehovoril o svojich chorobách ani o tom, že už odchádza. Ale mal zmysel pre humor a prosil mamičku, aby mu do truhly nezabudla dať aj občiansky preukaz. Mamička odpovedala, že ten musí po jeho smrti odovzdať na miestny úrad (vtedy národný výbor). Otecko nato povedal: ‚No ale ako sa ja bez občianskeho preukazu preukážem svätému Petrovi pri nebeskej bráne?‘ Mamička sa nedala ‚zahanbiť‘ a prispela odpoveďou: ‚My máme obrázok s tvojím menom, kde máš zaručené večné sväté omše, a s týmto obrázkom sa preukážeš svätému Petrovi a povieš mu, že to je tvoja legitimácia, ktorá by ti mala otvoriť nebo.‘
Nikto z nás siedmich detí nechýbal pri jeho rozlúčke. Pred deviatimi rokmi mi zasa zomrela mama. Už cítila, že sa blíži jej odchod, tak si nás všetkých sedem (detí) zavolala k sebe. Každého z nás objala a každému povedala: ‚Odpusť mi, ak som niečo pre tvoj život zanedbala…‘“ Vzácne posolstvo, čo poviete?
S Ježišom medzi chorými
A misionárka ďalej rozmotáva klbko pozoruhodných spomienok: po návrate z misií „zakotvila“ v Bratislave najprv medzi bezdomovcami v zariadení milosrdných bratov. Slúžila im ako sociálna pracovníčka. Potom išla na krátke obdobie do Maďarska budovať tam novú komunitu, ale keďže ju zanedlho zvolili za provinciálnu predstavenú Misijných sestier služobníc Ducha Svätého pre celé Slovensko, ujala sa tohto nového poslania. Po jeho skončení je v súčasnosti členkou duchovného tímu v bratislavskej nemocnici milosrdných bratov, ktorý zabezpečuje duchovnú službu pacientom.
Prezradí k tomu: „Táto služba mi umožňuje byť s daným človekom, vnímať jeho potreby, ale aj strach z ochorenia či jeho rodinné problémy, avšak najpodstatnejší je pre mňa jeho duševný život. Pán Boh ma obdaril trpezlivosťou: dokážem počúvať chorých aj utrieť im slzičku z oka. Chcem im pomáhať nájsť upokojenie v Božom milosrdenstve, v Božej láske, pomôcť im prísť k sviatostiam, k tomu, čo sa im možno v živote vymklo z rúk alebo to stratili. Je pre mňa neoceniteľným darom, že Boh si ma na túto misiu vybral a chce byť cezo mňa pri týchto ľuďoch. Vkladám ich aj do osobných modlitieb.“
A akých ľudí nachádza v nemocnici na lôžkach? „Niekedy mám pocit, že nie oni potrebujú mňa, ale ja ich. Pretože od nich dostávam aj veľa povzbudenia, rád do života. Nechcem pôsobiť ako učiteľ, ktorý hovorí, ako to má byť. Boh má pre každého svoju cestu. Chcem byť tou, ktorá ich drží za ruku, alebo tou, ktorá sa nechá viesť – chorým. Táto služba mi prináša veľa inšpirácie, sama sa veľa učím od tých ľudí. Každý deň v tejto službe zažívam obrovskú premenu v ľuďoch, ktorých stretávam, ku ktorým prichádzam, ktorým sa prihováram.
Mám mnoho zážitkov, kde ľudia najprv so strachom či nevedomosťou odmietajú to, čo sa im ponúka, ale postupne sa otvárajú pre milosť,“ hovorí. Keď sa jej stane, že otvorí nemocničnú izbu a počuje slová: „My nič nepotrebujeme, sestrička!“, neostýcha sa zvolať: „Ale ja vás potrebujem!“
Je veľmi autentická: pri rozhovore s ňou máte pocit, že vníma každé vaše slovo, nijaké nepadne na zem. V hlase má čosi zvonivé. „Viete, niekedy, keď pacient zazrie habit alebo reverendu vo dverách nemocničnej izby, priam to ním trhne! A začne hovoriť: ‚Veď ja ešte nezomieram, ku mne ešte nemusíte chodiť!‘ Preto ten prístup k nemu musím voliť nielen z náboženského hľadiska, ale najmä z toho ľudského, empatického, s otázkami: ‚Čo vás trápi? Čo ste si prišli poliečiť?‘
Je potrebné prejaviť záujem, podeliť sa o skúsenosť zo života, pýtať sa na deti, vnúčatá. Dať chorým pocítiť, že Pán Ježiš neprichádza len vtedy, keď je už duša na jazyku – pred smrťou, ale že on je tu pre nás v každej chvíli, predstaviť ho ako posilu do života. Niekedy treba bariéry v komunikácii prelomiť aj cez humor. Starším pacientom neraz vysvetľujem, že už sme vo veku, keď sa stávame znovu deťmi a musia nás umyť, zúbky nám očistiť. Takto potom ľahšie prijímajú svoje obmedzenia,“ rozpráva so záujmom.
Dobrodružstvo s Bohom
Vyštudovala ekonomickú školu a dlho si nemohla nájsť prácu. Túžba ísť do rehole v jej duši však bola. A keďže jej spovedníkom bol verbista, odporučil jej, aby zašla do kláštora misijných sestier v Zlatých Moravciach informovať sa, či by ju prijali. V bývalom režime sa predstavené reholí báli prijímať dievčatá, ktoré nepoznali. A tak keď prvý raz zazvonila na dvere kláštora, vyšla z dverí predstavená s tým, že ju nepozná, a zatvorila dvere.
Nuž, vrátila sa teda do Bratislavy, kde sa jej naskytla práca v onkologickom ústave. Po čase ju tam však vyhľadala samotná predstavená spomínaného kláštora (zas na podnet spovedníka) a po rozhovore ju pozvala do kláštora, kde začala rehoľnú formáciu – vtedy s ďalšími tromi kandidátkami. Dnes, po mnohých desaťročiach prežitých s charizmou svätého Arnolda Janssena, zakladateľa rehole, ktorej je členkou, s pokorou vyznáva: „Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, koľko darov mi Pán Boh dal, ako veľa som od neho dostala…“
Pápež mystik si ju pamätal!
Medzi nezabudnuteľné okamihy jej života patrí stretnutie s pápežom Jánom Pavlom II. Prvé sa udialo počas svätorečenia Anežky Českej 12. novembra 1989 vo Vatikáne. „Vtedy som sa osobne stretla so Svätým Otcom v Aule Pavla VI. Prechádzal pomedzi rady ľudí a chytil ma za obe ruky. Dával mi nejaké posolstvo, ktorému som však nerozumela – nielen jazykovo: z celej nezvyčajnej situácie som bola udivená.
Moje druhé stretnutie s ním sa uskutočnilo na Svetových dňoch mládeže v Paríži, kde Svätý Otec krstil dvanásť mladých ľudí. Otec biskup Tadeusz Kondrusiewicz ma ešte predtým poprosil, aby som jedného mladého človeka pripravila na krst. Ako bonus som k tomu dostala pozvanie, aby som bola jeho krstnou mamou. Bolo to pre mňa úžasné vyznamenanie a nezaslúžený dar.
Vtedy som priviedla tohto mladého muža Alexeja ku sviatosti krstu k Svätému Otcovi a tam som zažila úžasný moment: on sa na mňa obrátil po poľsky a povedal mi: ‚Sestra, my sme sa už raz stretli a bolo to na svätorečení Anežky Českej.‘ Priam neuveriteľné! Tento pápež si aj po ôsmich rokoch dokázal pamätať popri množstve rôznych návštev a ciest stretnutie so mnou!“ dodáva na záver s oduševnením, ktoré jej stále rezonuje v duši, slovenská misionárka, pri ktorej človek rád zabúda na hodinky…
Táto úctyhodná žena má stále z čoho rozdávať: z bohatých skúseností, dobroty srdca i mnohých nevšedných príhod, ktoré nosí v duši ako perly nesmiernej ceny. O tých ďalších niekedy nabudúce…
