Vždy, keď som počul výrok „Láska ide cez žalúdok“, cítil som sa akosi trápne. Nikdy som nemal príliš rád české komédie a tento výrok mi ich pripomínal. Znel ako otrepané frázy z filmu Vesničko má středisková alebo pelíšky. Tento typ českého humoru mi vždy prišiel ako zúfalá záchrana pred vážnosťou života. Niečo ako keď tomu nerozumiem a neviem na to nájsť odpoveď, tak sa tomu vysmejem. V tomto prípade láske. Ale ako sa prehlbovalo moje poznanie teológie, zistil som, aký je tento výrok hlboko kresťanský.
Alebo inak. Téma jedla je jednou z najčastejších konverzácií medzi ľuďmi. Vymieňanie si receptov už dávno predbehlo rozprávanie o počasí. Koho dnes zaujíma počasie? Radšej mi povedz, čo dávaš do tej sviečkovej. Kváskové pečenie, poctivý burger či taliansky týždeň dokážu zaručene vyplniť hociktorý small talk. Internetové stránky s receptami sú tými najnavštevovanejšími a youtubové videá sú na špičke počtu zhliadnutí. Jednoducho, človek rád je. A tým, že je, tak aj je. Ostáva pri živote.
Výživoví experti dokonca náš jedálniček posúvajú ešte ďalej. Si tým, čo ješ! Lekári im prisviedčajú, správnemu vyživovaniu črevného mikrobiómu pripisujú vplyv na naše správanie. Si tým, čo ješ.
Čo však je na tom zaujímavé? Vari nestačí, že téma jedla na nás vyskakuje z reklamných letákov a internetových stránok? Nemala by byť táto stránka iná a prinášať čitateľovi niečo viac?
Nemecký materialistický filozof Ludwig Feuerbach zakončil svoje filozofické bádanie o človeku prekvapivou vetou: „Človek je tým, čo je.“
Svet vedy naozaj prisviedča, že sme len tým, čo jeme. Že sme len súhrnom atómov a molekúl, ktoré sa pohybujú v priestore. Sme kolážou bielkovín a sacharidov. Naše myslenie podlieha nášmu mikrobiómu a naša životná energia je určená správnou kombináciou jedál. Delená strava, prerušovaný pôst, paleo či vegánsky jedálniček sú cestami vedúcimi do nebeského kráľovstva.
My kresťania, ľudia duchovní, sa prirodzene proti tomuto postoju vymedzujeme a na materialistický postoj reagujeme tým náboženským. Namiesto kuchyne zdôrazňujeme svätyňu. Svoju dušu sýtime náboženskými rituálmi. Sakrálne, posvätné veci vnímame ako protilátku k veciam svetským. Obraz kňaza, ktorý s chuťou pije, sa nám zdá nedôstojný a my k nemu strácame dôveru. Radšej sme, keď pred oltárom stoja askéti, a čím viac sa dvíha ručička na jeho váhe, tým viac klesá jeho váha duchovná.
Ako to teda je? Kým skutočne si ty?
Výrok „Sme tým, čo jeme“ je podľa Alexandra Schmemanna, výnimočného teológa 20. storočia, najnáboženskejšou predstavou o človeku. Vo svojej knihe For the Life of the World píše, že Biblia dávno pred nutričnými poradcami a alergológmi, dávno pred Feuerbachom a zrodením modernej vedy hovorí, že sme tým, čo jeme. V príbehu o stvorení je človek predstavený ako „hladné bytie“ a celý svet ako jeho potrava. Človek dokonca dostáva Boží pokyn, aby zo zeme jedol. „Potom Boh povedal: ‚Hľa, dávam vám všetky rastliny s plodom semena na povrchu celej zeme a všetky stromy, majúce plody, v ktorých je ich semeno: nech sú vám za pokrm!‘“
Človek nato, aby žil, prijíma potravu. Svet sa pre neho stáva obrovským prestretým stolom, ktorý podľa Božieho nariadenia premieňa v seba. Celou Bibliou sa nesie obraz hostiny ako centrálnej časti života a teba ako hosťa, ktorý je pozvaný sedieť na poprednom mieste. Biblia sa týmto obrazom v Knihe Genezis začína a evanjelista Lukáš Bibliu zakončuje: „… aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve.“
Podľa Biblie jedenie nemá byť len spôsobom, ako sa uistiť, že máme dostatok „paliva“, dostatok kalórií na to, aby sme zvládli prežiť dlhý deň v práci či vytlačiť najväčšiu váhu na bench presse. Jedenie má byť skutočne hlboko mystickým aktom: aktom, kde sa spájame s Bohom tým, že prijímame svet do seba a robíme ho súčasťou nás. Je to spôsob, ako sa staráme a spravujeme stvorenie, ktoré nám bolo Bohom darované, a preto má jedenie sviatostný charakter.
Paradoxom je, že Adam a Eva zhrešili práve cez jedlo. Jedli z stromu poznania dobrého a zlého, uprednostňujúc stať sa ako Boh bez Boha. Jedlo sa stalo prostriedkom smrti a oddelenia namiesto života a večného spoločenstva s Otcom. Ale ako všetci dobre vieme, Kristus nám ponúka zmierenie opäť skrze jedlo. Kristus nás pozýva doslova jesť jeho telo a piť jeho krv, kde sa on sám kladie na oltár a pozýva nás ochutnať a vidieť, že on, Pán, je dobrý; kde nás pozýva žiť skutočný život, nie to, čo my mylne považujeme za život – jeho karikatúru.
Pravdou je, že sami osebe naozaj nie sme živí. Myslíme si, že jedlo je zdrojom nášho života, pretože bez neho zomrieme, ale Cirkev si uvedomuje, že jedlo samotné je mŕtve. Jeme mŕtve zvieratá a mŕtve rastliny, veci, ktoré nám ponúkajú dočasné kalórie a dočasné živiny, ktoré budú onedlho spotrebované a my vyhladneme. I keď si dáme kalamára v michelinskej fine-dining reštaurácii alebo, ešte lepšie, makové šúľance od starej mamy, nikdy nám to neprinesie život.
Môžeme jesť a nasýtiť sa, cítiť sa spokojní… na chvíľu. Ale nevyhnutne budeme cítiť hlad znova. Na ďalší deň budeme v Tripadvisore hľadať novú reštauráciu, budeme skrolovať obedové menu v blízkych reštauráciách či sledovať cesto kysnúce v babičkinej kuchyni. Jedlo nám síce poskytuje prežitie, ale život samotný nám dať nedokáže.
Keď jeme jedlo, túto nedokonalú vec, jednoducho ho strávime a prinášame ho do našich nedokonalých tiel. Naše jedlá a občerstvenia sa stávajú našou krvou a kosťami, látkami, ktoré tvoria naše smrteľné telá. Je to len obmedzená, smrteľná vec pridaná do našej už obmedzenej, smrteľnej existencie.
Sväté prijímanie funguje inak. Svätý Mikuláš Kabasilas, cirkevný otec a teológ, pozoruje, že keď jeme jedlo, meníme to jedlo na nás; prinášame ho do našich životov. Ale keď jeme sväté prijímanie, keď jeme Kristovo telo a pijeme jeho krv, deje sa opak. Nepremeníme jeho telo na naše telo, ale namiesto toho sme premenení na jeho telo. Stávame sa telom Ježiša Krista.
Na rozdiel od bežného jedla sväté prijímanie nás nezásobuje bielkovinami ani sacharidmi, nekultivuje náš črevný mikrobióm. Nepomôže nám stať sa vyrysovanými atlétmi ani krásnymi modelkami. Nepremení naše telá, ale našu podstatu. Prijímaním malej oblátky či kocky chleba sa opäť stávame tým, kým nás Boh stvoril: pravými ľudskými bytosťami, spojenými skrze Krista s Bohom. A čím častejšie prijmeme toto pozvanie, čím viac sa necháme obsluhovať a hostiť, tým viac budeme žiť.
Svätý Mikuláš napísal: „Ako mŕtvi nemôžeme vzdávať hold živému Bohu, tak ak neustále nehodujeme na hostine, nemôžeme byť nažive.“
A toto je radostný oblúk celého evanjelia, príbehu spásy. Ľudstvo začína hladné. Celú históriu sa na tento hlad snaží nájsť to najsprávnejšie jedlo. Celý život s týmto hladom zápasí. Vymýšľa nové recepty, skúma ich vplyv na zdravie, každým rokom vznikajú nové teórie, ale uspokojí sa, až keď prijme pozvanie k Pánovmu stolu. Ako Kristus opakovane hovorí, Kráľovstvo je nebeská svadobná hostina oslavujúca naše spojenie s Ním, oslavujúca spásu a život sveta. Hoci sme boli stvorení hladní, v Kristovi sme konečne nasýtení.
„Si to, čo ješ.“ Veta, ktorou by sa mohol začínať každý katechizmus. Veta, ktorá nás pozýva premýšľať, či nám stačí Kristovo pozvanie jesť jeho telo a piť jeho krv. Prijatím Eucharistie sa stávame členmi jeho tela. Toto mení našu prirodzenosť: z bielkovín a sacharidov na to oslávené a smrťou nepremožiteľné. Ak by som sa opýtal, ako sa stať kresťanom, tak by nebolo nesprávne odpovedať: Cez žalúdok.
