Neviem si spomenúť, odkiaľ poznám túto historku zo života Ladislava Hanusa, kňaza, teológa i prenasledovaného väzňa svedomia za čias budovania socializmu. Neviem dostatočne odborne a presne opísať jeho život a osobne ani to nepotrebujem. Pre mňa ostane láskavým starkým, ktorý sa k nám deťom motajúcim sa okolo rodičov aktívnych v podzemnej cirkvi správal veľmi vľúdne a láskavo.
Preventívnym prostriedkom, aby sme čosi nezačuli a nepreriekli sa niekde, kde by to mohlo byť nebezpečné, bolo to, že sme na fare v Batizovciach mali za úlohu upiecť haruľu. Sú to prakticky zemiakové placky, ale cesto na ne sme piekli na plechu v rúre. Pointa bola v tom, že sme museli ošúpať dosť veľa zemiakov a potom ich ručne nastrúhať na tupom plechovom strúhadle; odpad bol značný a primeraný našej detskej netrpezlivosti. Aj trochu cibule, cesnaku, majoránky, múky a soli sme do nich zamiešali a pieklo sa.
Keď sme boli konečne hotoví, akurát sa stretnutie rodičov a starších súrodencov končilo. Každý si obetavo vzal kúsok a do neba nás chváliac ho zjedol. Bolo to často nedopečené a presolené… Raz sme si tuším pomýlili soľ so sódou bikarbónou. Pán profesor Hanus nikdy neodmietol naše dielo. Pokojne ho jedol a rozprával niečo zo svojho života. Často hovoril o nejakej dlhoročnej „rekreácii“. Nakoniec sme sa znova tešili na piatkové večerné pečenie harule premiešané s pingpongovými súbojmi a „kolotočmi“.
Takže to možno odznelo z úst samotného profesora a ja som si to nejako zázračne zapamätal. Možno som to neskôr čítal v nejakej knihe o tomto významnom spišskom kňazovi. Alebo som to začul v rozhovore starších kňazov. A možno je to len úplne vymyslená historka…
Skrátka, mladý, fešný, v Innsbrucku vyštudovaný, inteligentný a trochu aj na seba hrdý kňaz sa ocitol vo dverách ružomberskej fary. Domácim pánom tam bol Andrej Hlinka, viac politik ako správca farnosti. Okolo stola sedeli rôzne osobnosti tých čias a viedli vážne a viem si predstaviť, že aj temperamentné debaty. Doba bola prelomová a smerovala ku nepredstaviteľným hrôzam. Nik tam zrejme ani netušil, čo prinesie druhá svetová vojna… Ale vzduch sa už chvel.
Mladý pán kaplán zostal zaskočený, myslel si, že jeho príchod spôsobí trochu rozruchu, a určite čakal väčšiu pozornosť. Ale ako keby bol vzduch. Od sklamania a rozrušenia mu sčervenela tvár viac ako krk tých chlapov, čo striekajú biele čiary na asfalt ciest uprostred horúceho leta. Asertívne sa ozval a spýtal sa svojho legitímneho predstaveného niečo úplne banálne, v čom bolo jasne cítiť prosbu o hoc len štipku srdečnejšieho prijatia: „Pán kanonik, kam si mám sadnúť?“ A vraj vyrušený Hlinka sa naň nesústredene pozrel a povedal: „A, Lacika, tu ste? Kamkoľvek si sadnete, tam bude koniec stola.“
Keď to bolestivo zasiahlo jeho sebavedomie, ešte netušil, ako bude vo väzení dostávať od dobrých spoluväzňov vybrúsené sklíčka do chýrnych českých krištáľových lustrov, lebo on sám za „šichtu“ svojimi technicky úplne nešikovnými a večne skrvavenými rukami nevybrúsi skoro nič použiteľné. Pokorne im bude ďakovať. Za nesplnenú pracovnú normu by totiž dostal trest – len polovičnú dávku jedla. Už aj tá plná ledva pokrývala kalorickú potrebu pracujúcich väzňov. Tam niekde sa zrodil ten láskavý starý muž, ktorého som smel poznať. A možno aj jeho vďačnosť za haruľu, hoc až pálivo presolenú…
Ježišova požiadavka, aby sme si pri hostinách vyberali posledné miesto, lebo prví budú poslednými a poslední prvými, je dobrá na čnosť pokory. No zároveň ak chceme vo svete obhajovať svoje pravdy a pohľady na život, potrebujeme mať aj zdravé sebavedomie a silné vyžarovanie. Toto skĺbiť je ťažká výzva – kým človek nepochopí, akú silu má vlastne „posledný“: silu bezmocných. Hrozte človekovi bez domova väzením. Na začiatku fakt studenej zimy by sa vlastne aj celkom potešil takej možnosti…
Keď Exupéry núdzovo pristál kdesi v Patagónii, dali ho na noc do starého domu, kde bolo všetko krásne vetché a sluhovia prenášali ťažké lampy, pričom ich tiene… veď poznáte Antoinovo majstrovstvo, akým sa mazná so slovami. No a dve dievčatká, dcéry majiteľa, ho skúmavo pozorovali, či ocení zašlú krásu aj napriek značnému úpadku ich kedysi veľkolepého sídla.
Rozprávali mu o všelijakých ich nezvyčajných domácich zvieratkách. Až sa mu čosi otrelo o lýtko. „Vretenica. Majú pod stolom hniezdo. Teraz sa vracia z lovu,“ medzi rečou to skomentovalo jedno z dievčeniec s úsmevom dúfajúcim ohromiť barbara. Ak by ním náhodou bol… Antoine sa do toho domu zamiloval a zložil skúšku pred prísnou komisiou zloženou z krehkých porotkýň. Slabosť toho sídla totiž vyžarovala tajomnú silu.
Koniec koncov celé vykúpenie na kríži je okrem toho podstatného aj pošepkaný výkrik o nesmiernej sile bezmocných. Fotografiu Matky Terezy z Kalkaty spozná asi viac ľudí na svete, ako by spoznalo fotku niekoho z prvej desiatky najbohatších ľudí sveta…
Lebo aj na najposlednejších stoličkách, ktoré vám niekedy život prinesie, môžete slobodne snívať, tešiť sa a až extrémne sa nikoho nebáť. Neznetvoriť si vnútro strachmi a bojmi v snahe postúpiť ešte vyššie, a najmä nestratiť to, čo už mám. Aj keď spadnete z prednáškových sál do prachu najspodnejšieho ťažobného horizontu Jáchymovskej bane na urán.
Sila bezmocných, ktorú v sebe objavil kňaz Ladislav Hanus, mu dala silu to všetko dôstojne prežiť. Lebo kde sa už dá žiť, dá sa žiť šťastne. Ak neveríte, príďte si pozrieť rómsku osadu hoc aj v mojej farnosti.
