Problém spoľahnúť sa na najnovšie poznatky zo sveta psychológie je v tom, že sa v mnohom rozchádzajú a človek nevie, o ktorý poznatok sa má vo svojom živote oprieť a ako dlho bude platiť. No takmer všetky objavy sa zhodujú v tom, že bolo chybou oddeliť našu myseľ od tela.
Vytvorili sme akýsi abstraktný svet mysle, v ktorom je telo nutnou prekážkou, ktorú Boh stvoril, aby to duša nemala také ľahké a nemohla ambiciózne tiahnuť do neba. Nové poznatky však hovoria opak. Naša myseľ a naše telo sú prepojené. Naše telo má veľkú úlohu pri formovaní našich myšlienok a naše myšlienky majú veľkú úlohu pri pretváraní nášho tela. Najodvážnejší sa neboja tvrdiť, že človek myslí svojím telom.
Samozrejme, to, čo veda nanovo objavuje, Cirkev praktizuje už mnoho rokov. Na telo nezanevrela a počas liturgie ho intenzívne oslovuje, zapája a komunikuje so všetkými jeho zmyslami. A tak nevynecháva ani čuch.
Osobitne východní kresťania sa neboja okiadzať skoro všade, kam vstúpia, a skoro všetko, čo im príde pod ruku. Nie je nezvyčajné, že štrngot rolničiek, ktoré zdobia kadidlo, je prerušovaný dusivým kašľom nielen veriacich, ale i samotného kléru. Načo je však toto „údenie“ nutné?
Bez ohľadu na to, aký je človek skeptický k tejto roztopaši, je isté, že podľa Písma (kde sa slovo kadidlo vyskytuje viac ako 150-krát) budeme v nebi cítiť kadidlo na každom kroku, každý náš nádych ním naplní pľúca našej duše. Čuch je jedným zo zmyslov, ktorý je najviac spojený s našou pamäťou. Všetci si dobre pamätáme vôňu kysnutých koláčov našich starých mám, vôňu dreva víkendovej chalupy alebo zápach linolea, ktorý nás sprevádzal od stredoškolských lavíc.
Vôňa kadidla je spojená s chrámom. V tejto jednej vôni sú prítomné nielen veľké oslavy ako Vianoce či Veľká noc, ale i každodenná liturgia. Východný kresťan môže vstúpiť do ktoréhokoľvek chrámu a razom sa ocitá skrze vôňu kadidla na tej najpríjemnejšej hostine. Nech sa jeho telo nachádza kdekoľvek na svete, jeho duša je s prvým nádychom doma u svojho Otca, v objatí svojej Matky.
V starozákonných časoch existovali tri základné formy obety: obeta chvály, obeta kadidla a obeta krvi. Všetky tri formy pokračujú aj v kresťanskej Cirkvi dodnes. Obeta chvály je ľahko viditeľná, je to obetovanie času, obetovanie nedele, obetovanie života na uctievanie Boha. Obeta krvi pokračuje v plnom dokončení nekrvavej obety svätej Eucharistie; tela a krvi Ježiša Krista vo svätom prijímaní. A potom je tu obeta kadidla.
Ježišovi Kristovi bolo prvýkrát obetované kadidlo jedným z kráľov, ktorí sa mu prišli pokloniť. Každý z týchto troch darov má svoj význam. Kadidlo používali kňazi a Ježiš je veľkňaz. Kadidlo sa obetúva Bohu a Ježiš je Boh vtelený.
V skutočnosti sú všetky tri dary mudrcov prítomné v kadidlách východných chrámov. Zlaté kadidlo symbolizuje najcennejší kráľovský kov, symbolizuje kráľovskú úctu, stálosť a neporušiteľnosť. Kadidlo, ktoré sa spolu s myrhou spaľuje počas liturgických obradov, symbolizuje modlitbu a vieru v Ježišovo Božstvo. A myrha, používaná pre svoje konzervačné účinky na balzamovanie mŕtvych tiel, bola predzvesťou Ježišovho utrpenia a ukrižovania. Tak inšpirovaní troma mudrcmi aj my dodnes napĺňame Malachiášovo proroctvo: „Moje meno bude veľké medzi pohanmi, na každom mieste bude ponúkané kadidlo môjmu menu a čistá obeta, lebo moje meno bude veľké medzi národmi.“
Okrem prítomnosti darov mudrcov kadidlo vo východných chrámoch skrýva aj ďalšie odkazy. Napríklad kadidelnica má štyri reťaze, ktoré symbolizujú štyri evanjeliá. Ak má kadidlo retiazky iba tri, tak nám pripomína Svätú Trojicu. Na kadidelnici býva 12 zvončekov, ktoré ohlasujú radostnú zvesť tak, ako ju ohlasovalo Dvanásť apoštolov. Dym z kadidla symbolizuje Cirkev, pretože ako stúpa kadidlo do neba, tak do neba stúpajú aj naše modlitby.
Ak sa odvážime a kadidlo si zapálime doma, dokáže sa nám odvďačiť a byť sprievodcom našej modlitby. Príprava na zapálenie kadidla môže byť spôsob, ako sústrediť svoju myseľ a pripraviť sa na modlitbu. Tak ako musíme pripraviť uhlie, aby správne horelo, musíme pripraviť svoje srdcia, aby boli nachystané prijať milosť Boha a zapáliť sa jeho láskou.
Tak ako musíme trpezlivo čakať, kým uhlie zbelie a bude pripravené prijať kadidlo, musíme byť trpezliví a neponáhľať sa do situácií, kým na ne nie sme pripravení, očistení žiarou Ducha Svätého. Ako sa kadidlo zohrieva, uvoľňuje nádhernú vôňu. Vôňa kadidla je pripomienkou sladkosti Božej lásky. Dym, ktorý nás obklopuje, nám pripomína, že sme v obklopení Boha. Kadidlo však nie je len pripomienkou toho, čo dostávame od Boha, je to aj pripomienka toho, čo mu ponúkame.
Každú večiereň spievame spolu s kráľom Dávidom: „Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta.“ Ako dym stúpa, máme možnosť nechať sa ním viesť a spoločne s ním nechať stúpať aj naše duše. Ako vôňa kadidla napĺňa naše nosy, môžeme vdychovať vôňu Božieho slova.
Počas liturgie kňaz okiadza sväté veci. Začne pred oltárnym stolom, kde ponúkame Bohu chlieb a víno. Okiadza prestol, kde sú tieto dary pripravené. Okiadza ikony Krista a Panny Márie, svätého Jána Krstiteľa a ďalších svätých. A potom okiadza nás. Pretože sme povolaní byť svätí. Sme povolaní byť svätcami. Sme povolaní priblížiť sa k Bohu a k blížnym. Milovať Boha a blížnych. Sme povolaní modliť sa, postiť sa a slúžiť. Zdokonaľovať svoje srdcia a svoju lásku. Sme povolaní k slobode od našej zlomenosti, k slobode od hriechu, dokonca k slobode od smrti. Ako dym kadidla, tak sme povolaní stúpať.
Takže buďme včelou a stúpajme k Bohu. A ako sa stáva, že nás určitá vôňa dokáže preniesť do detstva a posadiť nás za stôl našej starej mamy, ktorá akurát pred nás položila čerstvo napečený koláč, tak nech nás vôňa kadidla posadí vedľa Božieho trónu za prestretý stôl nebeskej hostiny.
