Pri pohľade na draho vyzerajúce predmety pri bohoslužbách si nejeden pragmatik položí otázku, načo takéto plytvanie. V duchu evanjeliovej chudoby a charity by sme predsa mali viac myslieť na núdznych. Veď v prípade núdze sa Eucharistia dá sláviť aj s použitím obyčajného pohára a jednoduchého tanierika. Prečo tú jednoduchosť neurobiť novým štandardom?
Pri hľadaní odpovede na túto otázku si bežný kresťan nemôže nespomenúť na Judáša, ktorý oplakáva drahý olej na Kristových nohách, na ktorý kajúcnica minula vtedajší celoročný príjem poctivého robotníka.
A bežný študent teológie? Ten je konfrontovaný s vývojom bohoslužobných predmetov, ktorý sa riadi piatimi dôležitými princípmi.
Prvý hlavný princíp je princíp vtelenia. Vtelenie Boha má za následok, že aj bežné ľudské činnosti a predmety našli svoje miesto v liturgii. Počas liturgie jeme a pijeme, umývame sa i mažeme olejom, ale všetko robíme vo svetle vtelenia. Druhým princípom je princíp pretečenia. V skutočnosti vo vtelení Boha sú obsiahnuté aj prvky nadbytku a hojnosti, ktoré vytvárajú pravé umelecké dielo. Drahocennosť je len výrazom situácie spoločenstva, ktoré slávi liturgiu a vníma sa ako miesto Božej prítomnosti a Božej slávy.
Tretím princípom je eschatologický princíp, teda zavŕšenie dejín na konci časov. Pri slávení bohoslužby sa tento prichádzajúci koniec stáva súčasnosťou. Veľmi pekne je to vyjadrené v kňazskej modlitbe byzantskej Liturgie svätého Jána Zlatoústeho, počas ktorej kňaz v mene celého spoločenstva ďakuje za všetko, „čo sa pre nás stalo: kríž, hrob, vzkriesenie, nanebovstúpenie i za druhý a slávny Kristov príchod“.
Tu je vyjadrený skutočne hlboký moment, keď počas slávenia liturgie zostupujeme do hlbín času. Alebo lepšie vyjadrené opačným pohľadom: do nášho času preniká večnosť, a my preto môžeme ďakovať za všetko, čo sa pre nás stalo, hoci to v našom čase leží ešte len pred nami.
Táto udalosť konca ďaleko presahuje našu predstavivosť, ale aj tak sa snažíme o priblíženie tým, že sa pokúšame o akési „pozdvihnutie“ predmetov bežnej spotreby a robíme z nich niečo cenné a hodnotné. Aby sme však vedeli, kde je hranica, je potrebný štvrtý princíp a ním je korektív Kríža. Práve tento princíp je potrebný, aby reguloval nemierne výdavky na bohoslužobné predmety. Strohosť Kríža by totiž nemala byť zatienená prílišným luxusom a leskom bohoslužby. Naopak, aj samotné slávenie liturgie má túto strohosť zviditeľniť a vyzdvihnúť.
Ako piate kritérium niektorí uvádzajú zohľadnenie aktuálneho stavu. Ako príklad sa môžu uviesť kalich a miska na hostie. Ich veľkosť a tvar môžu odrážať časté alebo menej časté sväté prijímanie danej doby. To platí obzvlášť pre bohostánok, v ktorom sa Eucharistia uchováva.
Historici si tu všimli aj vznik monštrancie, ktorá je typická pre západný obrad. Svojho času vznikla z dobovej nádoby na relikvie, ktorá bola postupne prispôsobená na vystavovanie Najsvätejšej Eucharistie. V čase honosného baroka získala jednoduchá monštrancia tvar slnečných lúčov.
Do tejto kategórie patrí aj lyžička na rozdávanie svätého prijímania, ktorá sa používa v niektorých východných cirkvách byzantskej tradície. Používajú ju napríklad gréckokatolíci na Slovensku, ale sú cirkvi, ako je melchitská cirkev, ktorá lyžičku pri rozdávaní Eucharistie nepoužíva.
Na týchto príkladoch vidíme, ako môže zmena kultúry i konkrétne potreby danej doby ovplyvniť tvar, účel a používanie bohoslužobných predmetov.
Vybavení týmto poznatkovým arzenálom sa teraz znova vráťme k úvodnej otázke, ktorá miestami dostáva až vyčítavý tón: „Je to všetko, čo sa vyvinulo až do súčasnej podoby, naozaj ešte potrebné aj dnes? Môže to vôbec ešte pozitívne osloviť súčasného človeka, ktorý nežije v priamom kontakte s minulosťou?
Nepatria všetky tie kadidlá, zvončeky či monštrancie skôr do umeleckých múzeí ako do dnešnej bohoslužby? A nehovoriac o niektorých predmetoch, ktoré môže racionálny pragmatik zhodnotiť ako príliš hravé, málo vážne, dokonca nemiestne. A ako vždy sa argumentuje aj tým, že Pána Boha predsa najlepšie oslávime v živých ikonách Ježiša Krista, teda v chudobných a núdznych.
Proti tomuto argumentu nemôžeme namietať takmer nič. Veď si len pripomeňme otázky Posledného súdu, ktoré nám Pán Ježiš prezradil vopred: Nebude tam otázka o tom, či sme používali správne a dôstojné liturgické predmety, ale či sme sa venovali chudobným, núdznym, väzňom…
To však nevylučuje spôsob, ktorým kresťania vyjadrujú svoju vieru v účasť na plnosti Božieho života. Bez toho, aby zanedbávali starostlivosť o chudobných, vyzdobili svoje chrámy a skrášlili bohoslužobné predmety. Lebo práve tak chcú vyjadriť spomínanú nádej i radosť z plnosti života, ktorý sa často odlišuje od skúsenosti nášho každodenného. Tieto argumenty nájdeme už u svätých Jána Zlatoústeho, Cyrila Jeruzalemského i Ambróza, milánskeho biskupa.
Liturgické nádoby a predmety sú posväcované svojím obsahom. Neustále smerujú k Eucharistii a tým tajomne sprítomňujú všetky udalosti našej záchrany. Aj preto im bol v priebehu dejín pridaný hlbší význam, hoci spočiatku spĺňali najmä praktickú funkciu. Týmto spôsobom sa napríklad v byzantskom obrade nôž na krájanie chleba zmenil na kopiju, ktorou stotník prebodol Ježišov bok a vyšla z neho krv a voda. Presne túto scénu sprítomňuje kňaz v prípravnej časti svätej liturgie – proskomídii.
Takto sa bohoslužobné predmety stávajú rekvizitami pomáhajúcimi sprítomniť drámu našej spásy v posvätných znakoch. Hovoríme preto o ich ikonografickom charaktere. A ak o ikonách hovoríme, že sú oknami do neba, lebo ho otvárajú našim očiam, potom bohoslužobné predmety odomykajú ostatné brány našich zmyslov. No a keď je výsledným „produktom“ nebo v srdci, človek zrazu chápe, prečo tu šetrnosť nemá priestor.
