V oblasti komunikácie sme už o dvojakej reči počuli. A nielen v negatívnom význame. Na jednej strane všetci používame vnútornú reč. Táto reč ešte nemá priamu komunikačnú úlohu. Slúži na sformulovanie vlastných myšlienok, pocitov, prežívania.
Aby som túto vnútornú reč mohol preniesť navonok až k partnerovi komunikácie, ktorého chcem osloviť, používam reč vonkajšiu. A komunikácia sa podarí vtedy, keď sa podarí tento prenos – ak prenesiem to, čím žijem ja vo svojom vnútri, pomocou vonkajšej reči až do vnútorného sveta iného človeka.
Komunikácia je teda vzájomná výmena. Poslucháč počúva vonkajšiu reč hovoriaceho, ktorá odráža jeho vnútorný svet. A prostredníctvom tejto reči prijíma do svojho vnútra zároveň aj časť vnútorného sveta osoby, ktorá ho oslovuje, ktorá k nemu hovorí. Môžeme preto povedať, že pomocou reči chce byť ten, kto hovorí, prítomný v tom, kto ho počúva.
A následne sa úlohy môžu vymeniť. Poslucháč dáva svoju odpoveď a tým sa mení na hovorcu. A tak sa zasa on sprítomňuje v partnerovi, ktorý sa teraz stal poslucháčom. Komunikácia sa tak stáva neustálym vzájomným obohacovaním. Obohacujeme sa nielen o holé fakty či technické informácie: v skutočnej komunikácii sa navzájom obohacujeme o vnútorný svet inej osoby.
Optikou týchto myšlienok sa môžeme pozrieť na Sväté písmo, ktoré tvorí neodmysliteľnú súčasť bohoslužieb.
Môžeme ho vnímať ako „vonkajšiu reč“ nášho Boha. On si ju vybral, aby sa takýmto spôsobom odovzdal nám ľuďom. Chce nás osloviť v našich konkrétnych individuálnych situáciách, aby nám dal radu, útechu, nové smerovanie, nádej – cez poznanie Jeho samého. Pretože – ako nám to na jednom mieste sám pripomenul – v tomto poznaní spočíva večný život. Ako vonkajšia reč Boha je Sväté písmo vyjadrením Jeho vnútornej reči, teda Jeho úmyslu urobiť skutočne šťastným každého človeka.
Sväté písmo tak môžeme vnímať ako jeden zo spôsobov, ktorým sa nám ukazuje Boh. On je vo vonkajšom slove prítomný podobne ako človek, ktorý je prítomný vo svojom slove pre partnera komunikácie. A túto prítomnosť Boha môžeme doplniť dôležitým prívlastkom – anamnetická, teda spomienková. Znamená to, že keď čítame Písmo, tak nám pripomína, čo všetko Boh urobil v minulosti? Áno, aj. Anamnéza je však viac než len obyčajná spomienka na dávnu historickú udalosť. Teológia pod týmto slovom rozumie niečo ako tajomnú pamäť.
Môžeme si to ilustrovať na konkrétnom príklade. Súčasťou bohoslužieb vigílie Veľkej noci je tak na Západe, ako aj na Východe čítanie o udalostiach, keď Boh oslobodil Izraelitov z egyptského otroctva a oni zázračne prejdú cez Červené more, teda urobia Paschu – prechod z otroctva na slobodu. Tento príbeh sa odohral v histórii, je jedinečný a my o ňom znova čítame a počúvame počas sviatkov Veľkej noci.
Lenže spolu s týmto príbehom zaznieva aj niečo oveľa dôležitejšie pre nás kresťanov 21. storočia. V tom dávnom príbehu je tajomne prítomné aj niečo nadčasové: Boží zámer zachrániť každého človeka z otroctva jeho hriechu a smrti. Táto vôľa či túžba Boha bola prítomná v príbehu Izraelitov. Táto túžba Boha však rovnako platí aj pre nás dnes. Na príklade starozákonnej udalosti Boh posiela pozvánku aj mne.
Dnešného čitateľa či poslucháča týchto udalostí síce neprenasleduje faraón a nestojí bezradne pred Červeným morom ako vtedy Izraeliti. Túto príhodu však môžem vnímať ako vonkajšiu reč Boha. Ako prísľub Jeho nadčasovej vôle zachrániť človeka. Každú udalosť zo Svätého písma tak môžem prijímať ako vonkajšiu reč Boha, ktorou mi chce odovzdať svoju vnútornú reč, teda seba samého. Preto je Sväté písmo pozvaním do vzťahu so živým a mocným Bohom, ktorý sa už toľkokrát a toľkými spôsobmi prejavil v dejinách a teraz sa chce a môže prejaviť novým spôsobom aj v mojom živote. Úlohou človeka je toto pozvanie zachytiť a dať naň odpoveď.
V akých formách dostávame toto pozvanie v liturgii? Najprenikavejšie nám Božie slovo udrie do uší v podobe liturgických čítaní. Na tento účel sa zo Svätého písma vybrali časti, ktoré nazývame perikopy. Tento termín môžeme voľne preložiť ako vystrihnuté časti. Vidíme to už v židovskej bohoslužbe, kde bola Tóra rozdelená na takzvané paraše a prorocké spisy boli zasa podelené na takzvané haftary. Výber týchto prorockých textov sa orientoval podľa presne predpísaných čítaní z prvej hlavnej časti – Tóry.
Najstaršie zachované zoznamy perikop v kresťanskej bohoslužbe pochádzajú z Jeruzalema z 5. storočia a ich súčasťou boli aj starozákonné texty. Tie sa však vždy čítali a počúvali na spôsob relektúry, teda vo svetle Nového zákona. Kresťania totiž už od začiatku videli, že plný zmysel niektorým starozákonným obrazom dáva až Nový zákon, teda osoba Ježiša Krista, Božieho Syna.
Vo východných cirkvách sa postupne presadila tendencia obmedzovať starozákonné texty na minimum, prípadne ich celkom vypustiť. Tak je to dnes napríklad v koptskej cirkvi, ktorej kolískou je Egypt. Pri bohoslužbách sa tam čítajú štyri čítania z Nového zákona. Podobne aj naša byzantská tradícia používa pri slávení svätej liturgie od 7. storočia už iba dve čítania z Nového zákona – tzv. Apoštol a Evanjelium. Starozákonné čítania sa z liturgie presunuli do večierní, ktoré sú východným pendantom západných vešpier.
S čítaním Svätého písma sú spojené príhovory. Aj tie sú súčasťou liturgie takmer od začiatku. Najstaršie zachované svedectvo podáva mučeník Justín, ktorý spomína homíliu ako samozrejmú súčasť liturgického diania. Obdobie cirkevných Otcov bolo časom veľkolepých homílií, hoci v opisoch liturgií sa nespomínajú ani na Východe, ani na Západe. Na Západe sa neskôr z karolínskej doby spomína forma, keď sa čítali alebo voľne prerozprávali tieto homílie Otcov. Nový rozkvet nastal až vo vrcholnom stredoveku so vznikom tzv. žobravých rádov, ktoré začali pri evanjelizácii vo veľkom používať kázne.
Postupne sa vytvorila samostatná bohoslužba s kázňou a tá sa čoraz viac oddeľovala od samotnej svätej omše v západnej cirkvi. Toto sa napríklad odrazilo aj v architektúre takým spôsobom, že kazateľnica sa zo svätyne premiestnila do lode chrámu. A dokonca až do 20. storočia sa niekde zachoval zvyk, že počas kázne sa zhasínali oltárne sviečky a kňaz si zo seba snímal časť odevu ešte predtým, ako vyšiel na kazateľnicu predniesť kázeň. Svoj rolu tu zrejme zohrala aj jazyková otázka, keďže svätá omša sa slávila v latinčine a kázeň bola tradične v reči ľudu.
V niektorých východných cirkvách došlo v priebehu dejín k poklesu významu homílie a kázne ako evanjelizačného momentu. Niektoré cirkvi si podnes zachovali akési „napomenutie pred svätým prijímaním“, ktoré sa dá prirovnať ku kázni či homílii na spôsob citovania spisov svätých Otcov.
V Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku sa prax kázní a homílií zachovala. Stále tu žije vedomie prepojenia liturgického slávenia s každodenným životom.
