Legenda hovorí, že v Anglicku 16. storočia, keď boli katolíci občanmi druhej kategórie, žil istý bohatý muž katolík, ktorý sa nenechal odradiť ani zastrašiť. Za návštevu omše v tom čase udeľovali katolíkom vysokú pokutu. Tento muž na sväté omše aj tak chodil a pokuty poctivo platil. To bol jeho protest proti absurdite doby.
Keďže chcel do kostola na omše chodiť aj naďalej, bol nútený predať celý svoj majetok, aby mal z čoho platiť pokuty. Nakoniec vyšiel na mizinu, a keď nemal už viac na pokuty, prosil Boha, aby mu pomohol: aby mu daroval veniec mučeníctva a tak zavŕšil jeho strastiplnú, no svätú cestu.
Tohto muža zatkli, odsúdili a popravili. Taká vzácna pre neho bola svätá omša. Vzácnejšia ako život. V návšteve chrámu, v katolicizme rozpoznal jedinú skutočnú cestu. Katolicizmus nášmu hrdinovi zaručoval vstupenku do večnej blaženosti.
Príbeh nie je ojedinelý, nakoniec aj u nás bolo počas komunizmu riziko, že pre návštevu omší budete mať opletačky: prídete o prácu alebo sa vaše deti nedostanú do škôl. To bola forma pokút. Ale ani pokuty, ani násilie, ani vykonštruované súdne procesy nevyhnali ľudí natrvalo z kostolov.
Naposledy boli pokuty za návštevu omší udeľované počas korony, ale to je iný príbeh.
O čo vlastne ide? Prečo tak veľmi záleží na kostoloch, na omšiach, na spoločenstve?
Ateisti povedia, že ide o divadielko, frašku alebo o placebo. Omšu prirovnajú k divadelnému predstaveniu, Boha k zázračnému deduškovi a Pannu Máriu k dvojníčke starovekých bohýň, k akémusi ženskému elementu.
Počul som dokonca, že Panna Mária je inkarnovaná Mliečna cesta na oblohe. Nanebovzatie Ježiša i Panny Márie mali v réžii mimozemšťania, ktorí ich oboch naložili do korábov a pobrali sa svojimi intergalaktickými cestami. Aj toto občas zaznie.
My veriaci vieme, že pri „Božích témach“ ide o niečo skutočné, silné, prapodstatné, životodarné, oživujúce, večné, milujúce a autentické. Niečo, čo žiari a prežaruje naše životy.
Legenda hovorí, že prvý obraz Ježišovej tváre je rukou nestvorený. Kráľa Abgara V. z Edessy postihlo malomocenstvo. Do Palestíny vyslal maliara Ananiáša, aby zavolal Ježiša do Edessy a aby namaľoval Ježišov portrét. Maliar zostal zaskočený, lebo namaľovať Ježišovu tvár sa mu nepodarilo.
Ježišova tvár tak veľmi a prudko žiarila, že sa obraz podľa nej namaľovať nedal. Ježiš sa nad maliarom zľutoval a otlačil svoju tvár do látky. Jeho tvár tam zanechala siluetu a toto považujeme za prvý obraz či ikonu Ježiša.
Obraz chorého kráľa uzdravil. To je to vyžarovanie, o ktorom hovorím.
Iná legenda hovorí o svätom Dionýzovi Areopagitovi, ktorý išiel navštíviť Božiu matku do Efezu. Keď vstúpil do jej domu, našiel ju úplne ožiarenú nebeským svetlom. Tento zážitok „prežiarenia“ bol pre neho premieňajúci. „Keby som nebol vzdelaný vo viere, bol by som Máriu pokladal za božstvo a bol by som sa jej klaňal ako Bohu.“
Svätý Ján Zlatoústy zas hovorí, že vždy čistá Panna Mária je skutočne veľkým zázrakom, „pretože nebolo nájdené nič väčšie ani krajšie nad ňu. Svojím bohatstvom milostí prevýšila nebo aj zem. Nič nie je svätejšie nad Pannu Máriu, ani nie je možné nájsť nič väčšieho ani nič vznešenejšieho medzi tvormi viditeľnými aj neviditeľnými nad Máriu. Všetko, čo Boh našiel krásne vo svojej klenotnici, požičal Panne Márii.”
