Ježiš nastúpil na loďku a jeho učeníci ho nasledovali. Na mori sa zrazu strhla taká búrka, že sa vlny prevaľovali cez loďku; a on spal. Pristúpili k nemu a zobudili ho slovami: „Pane, zachráň nás, hynieme!“ On im povedal: „Čo sa bojíte, vy maloverní?!“ Potom vstal, pohrozil vetru i moru a nastalo veľké ticho. Ľudia žasli a hovorili: „Ktože je to, že ho i vietor, i more poslúchajú?“ (Mt 8,23-27)
Ako deti sa túlime k „maminej sukni“, keď sa bojíme, potom sa snažíme prekonávať strach, teda byť odvážni. Neskôr nám „patrí svet“ a myslíme si, že všetko je gombička, a posudzujeme šéfov, mysliac si, že by sme to vedeli lepšie. Teda celý život naberáme skúsenosti.
V staršom veku sa stávame – po mnohých kotrmelcoch – už opatrnejšími. Vždy je tu však prítomný pud sebazáchovy. A v rôznych situáciách reagujeme rôzne a i každý z nás trochu inak. Niekto sa poskladá v kritickej chvíli hneď, iný si zachová chladnú hlavu a až po všetkom si uvedomí, čo sa stalo…
Učeníci už videli zopár zázrakov i uzdravení, ktoré Ježiš urobil, a napriek tomu ešte nevedia, kto je ten v člne, čo si spokojne spí?
V živote sa dostávame do rôznych situácií a reagujeme primerane i svojmu veku, i svojim skúsenostiam. Napriek tomu nás vedia prekvapiť a niekedy i zaskočiť… Práve tu je potrebné, aby sme si ako veriaci v Krista či Kristovi uvedomiť, kto je s nami na palube. On vie o všetkom, i keď sa nám zdá, že spí. A znovu môžeme strach a neistotu prekonať tak, že odovzdáme celú vec jemu a povieme si: „Pane, ty o mne vieš všetko. S tebou sa nemám čoho báť!“ Ináč by sme mohli dopadnúť ako Lótova žena: „Ale Lótova žena sa obzrela a premenila sa na soľný stĺp.“ (Gn 19,26) Strach nás môže úplne ochromiť.
Pane, spolieham sa na teba a na tvoje Slovo, že utíšiš každú búrku!
