Počet tých, ktorý každoročne opúšťajú Cirkev, v posledných rokoch stúpa. Tento jav sa netýka len krajín západnej Európy, hoci tam sú čísla najmarkantnejšie. V nedávnom príspevku sme sa na možné dôvody pozreli z viacerých uhlov pohľadu.
Svoju trošku do mlyna úvah ponúkol aj fundamentálny teológ Aaron Langenfeld z nemeckého Paderbornu. Podľa neho sa za formálnym vystúpením z Cirkvi často neskrýva len otázka cirkevnej dane či aktuálne škandály, ale hlbšia strata porozumenia základným pojmom viery.
„Len málokto by pri odchode z Cirkvi povedal, že už neverí v Krista ako Spasiteľa. Skôr ide o to, že kľúčové výpovede viery sú pre mnohých už také vzdialené od ich životnej skúsenosti, že im prestávajú čokoľvek hovoriť,“ vysvetľuje Langenfeld.
Na študijnom dni katolíckej nadácie Bonifatiuswerk o fenoméne vystúpení z Cirkvi povedie Langenfeld 9. októbra workshop s názvom „Hranice mojej reči… – Reč viery ako dôvod môjho odcudzenia sa Cirkvi“.
Jazyk viery ako prekážka aj šanca
Podľa teológa nestačí hovoriť „cirkevným jazykom“ či usilovať sa o jednoduchý preklad. Ide skôr o schopnosť nachádzať v jazyku viery spojenia s každodenným životom. Ako príklad uvádza pojem hriech. V kontexte globálnych kríz môže odhaľovať osobnú spoluzodpovednosť za život ohrozujúce štruktúry aj pocit bezmocnosti voči nim – a tým znovu ukazovať jeho aktuálny význam.
„Ak niekto nerozumie, čo mu chce Cirkev svojím jazykom povedať, oveľa ľahšie sa od nej odlúči. Rozhodujúce je ukázať, aký má viera existenciálny prínos,“ zdôrazňuje Langenfeld.
Úloha pre teológiu
Langenfeld volá preto po „silnej teológii“, ktorá dokáže pojmy nielen zachovať, ale im aj dávať nový život vo vzťahu k súčasnej realite. Podľa neho je potrebné odvážne a experimentálne vysvetľovanie, ktoré sa nezľakne ani toho, že niektoré vyjadrenia viery môžu pôsobiť ako „zotrvanie pri náročnosti“. Ako príklad uvádza diskusiu počas pandémie, keď sa niektorí kresťania snažili pripomínať, že smrť je neoddeliteľnou súčasťou ľudského života – aj za cenu nepochopenia.
Teológ upozorňuje, že pojmy ako spravodlivosť, milosrdenstvo, ale aj Otec či láska majú v spoločnosti veľmi rôzne významy. Preto by Cirkev nemala strácať zo zreteľa, do akých kontextov hovorí a ako tieto pojmy môžu pomôcť ľuďom porozumieť vlastnému životu.
Inštitúcia, ktorá má podporovať to najlepšie v človeku
Langenfeld tiež spomína vedkyňu Elinor Ostrom, ktorá vo svojom prejave pri preberaní Nobelovej ceny za ekonómiu v roku 2009 zdôraznila, že spoločné inštitúcie fungujú najlepšie tam, kde ľudia nachádzajú dôveru a spolu nesú zodpovednosť. „Cirkev je podľa svojho základu inštitúcia, ktorá má pestovať to najlepšie v človeku – a to vychádzajúc zo svojich vieroučných základov,“ hovorí teológ.
Ak sa podľa neho podarí znovu ukázať, že Cirkev aj dnes pomáha ľuďom rásť a spájať ich život s vierou, mohlo by to byť dôvodom, prečo by sa viacerí rozhodli zostať jej súčasťou.
Spracované podľa katholisch.de.
