V histórii kresťanstva sa objavilo mnoho postáv, ktoré čelili prenasledovaniu pre svoju vieru, no len máloktorá z nich prešla takými tvrdými skúškami ako svätý Bazil z Ankyry v Galácii (dnes Ankara v Turecku), ktorého si gréckokatolíci pripomínajú 22. marca.
Tento kňaz žil vo 4. storočí, v čase, keď sa kresťanská viera stala terčom útokov nielen zo strany pohanov, ale aj bludných kresťanských náuk, ktoré sa snažili zmeniť učenie Cirkvi. Bazil sa týmto tendenciám vzoprel s obrovskou odvahou, čo ho nakoniec priviedlo k bolestivej mučeníckej smrti.
Konkrétne išlo o spor s ariánmi – stúpencami heretického učenia, ktoré tvrdilo, že Ježiš Kristus nie je rovnocenný s Bohom Otcom, ale iba stvorenou bytosťou. Bazil sa v tomto spore jednoznačne postavil na stranu pravoverného učenia, ktoré potvrdzovalo Kristovo božstvo.
Ako ankyrský presbyter v Ankare učil veriacich, aby zostali verní pravde a nezľakol sa tlaku zo strany tých, ktorí ho chceli umlčať. Práve naopak – verejne odsúdil ariánske učenie a neprestával povzbudzovať ľudí, aby zotrvali v pravej viere.
V roku 335 sa zúčastnil na Jeruzalemskom koncile, na ktorom sa postavil proti bludom ohrozujúcim pravé učenie Cirkvi. Hoci pre nekompromisný postoj ho odvolali z úradu, naďalej pokračoval vo svojej misii.
Keď sa v roku 361 dostal k moci cisár Julián Odpadlík (361 – 363), situácia sa pre kresťanov opäť vyostrila. Julián, pôvodne vychovávaný ako kresťan, sa totiž rozhodol, že obnoví staré pohanské náboženstvá, aby oslabil vplyv kresťanstva v ríši. Začal obnovovať pohanské chrámy, podporoval filozofov a učencov, ktorí vystupovali proti kresťanstvu, a kresťanov, ktorí odmietali vzdať úctu pohanským bohom, dával prenasledovať.
Bazil otvorene vystúpil proti týmto cisárovým krokom. Keď Julián prikázal v Ankyre vykonávať veľké pohanské obety, Bazil tento návrat k pohanstvu nahlas odsúdil. Cisár však nebol ochotný tolerovať odpor zo strany kresťanov, najmä nie od takého vplyvného kňaza, akým bol Bazil. Rozkázal ho zatknúť a predviesť pred súd. Na súde pred cisárom otvorene povedal: „Neuznávam tvoj návrat k pohanstvu, cisár. Môj Boh je Ježiš Kristus a nikdy sa mu neotočím chrbtom.“
Julián sa snažil donútiť ho, aby sa zriekol viery, no Bazil odmietol. Rozhnevaný cisár mu prikázal stiahnuť kožu z chrbta ostrými nožmi, aby mu ukázal, čo znamená protiviť sa cisárskej vôli. Napriek ukrutnej bolesti sa Bazil nepoddal.
Keď cisár videl, že fyzická bolesť presbytera nie a nie zlomiť, rozkázal biť ho rozžeravenými železnými prútmi po ramenách a po bruchu. Každým úderom sa jeho telo rozpadalo, ale jeho duch zostával pevný. Bazil počas mučenia hlasno volal k Bohu: „Ó, Kriste, moje svetlo! Ó, Ježišu, moja nádej! Vezmi moju dušu, prijmi ma do svojho kráľovstva!“
Bazilovo telo bolo už úplne zničené, no napriek tomu ho stále mučili. Nakoniec však jeho telo podľahlo mučeniu a jeho duša odišla k Bohu. Stalo sa tak 29. júna 362.
Dnes čelíme iným výzvam, princíp však zostáva rovnaký – zostať verný tomu, čo je pravdivé, aj keď svet okolo nás hovorí niečo iné.
Kresťanstvo nie je len tradícia, ktorú dedíme, ale vzťah s Bohom, ktorý si musíme chrániť a rozvíjať, aj keď je to nepohodlné a náročné. Nech nám príklad a príhovor svätého Bazila pomáha aj dnes, keď sa viera často zosmiešňuje alebo spochybňuje.
