„Boh je milosrdný a láskavý Otec,“ znie hlas z kazateľníc, videí na YouTube či duchovnej literatúry. Jednou z úloh katolíckych lídrov sa stalo opraviť v Cirkvi nesprávne chápanie Boha. Autoritatívny Boh sediaci kdesi v nedozerných výšinách, odetý v oblakoch, bol ľuďmi stiahnutý dole k nim samotným.
Boh sa stal naším priateľom, ktorý je kedykoľvek a kdekoľvek k dispozícii uponáhľanému človeku 21. storočia. S otvorenou náručou čaká, kedy nám ľuďom vyspelého Západu ostane čas, aby sme ho prišli navštíviť, aby sme si na neho spomenuli vo svojom povinnosťami naplnenom živote.
Namiesto vládcu tak pripomína skôr opusteného starca, odloženého kdesi v domove dôchodcov, tešiaceho sa z víkendovej návštevy svojich detí.
Byzantská liturgia, ktorá sa ešte nevysporiadala s dávno prežitými predstavami o Bohu hodnom strachu, narúša pokojnú atmosféru správne strávenej nedeľnej bohoslužby. Pred nedeľným obedom si kňaz dovolí svojich návštevníkov rozrušiť výzvou tesne pred konzumáciou svojho Boha:
„S Božou bázňou a s vierou pristúpte!“
Namiesto prosieb za mier, jednotu, bratstvo a lásku počujeme:
„Za tento svätý chrám a za tých, čo doň vstupujú s vierou, nábožnosťou a Božou bázňou, modlime sa k Pánovi.“
A neskôr pred modlitbou Otče náš kňaz spolu s ľudom prosí: „Pokojné kresťanské dovŕšenie nášho života bez bolesti a zahanbenia, dobrú odpoveď na prísnom Kristovom súde prosme si od Pána.“
Aj tomu najnepozornejšiemu návštevníkovi bohoslužby tieto slová musia zarezať priamo do srdca. Na jednej strane sa naša duša môže uchlácholiť akceptovaním týchto častí ako nejakého prežitku, ktorý dnes už nie je aktuálny.
Ale čo ak je na tom čosi pravdy? Čo ak sme si – slovami jedného českého kňaza spisovateľa – „Boha ochočili“?
Čo presne však znamená „strach pred Bohom“?
Máme sa Boha báť, ako by sme sa báli despotu alebo krutovládcu?
A ak áno, ako ho potom máme milovať?
Iste by bolo chybou vidieť Boha ako krutého nebeského sudcu – niekoho, kto čaká na naše chyby, aby nás mohol odsúdiť a vrhnúť do pekelného ohňa.
Mnohí svätci nám však prízvukujú, že nie sme hriešnici v rukách nahnevaného Boha, sme hriešnici v objatí milujúceho Boha.
Spása je tak lepšie chápaná ako naša odpoveď na Božiu bezpodmienečnú lásku, nie ako Božia reakcia na naše dobré alebo zlé skutky.
Aby sme to preskúmali hlbšie, pozrime sa na samotné slovo „strach“. Grécke slovo pre strach je φόβος (phobos). To však neznamená len hrôzu z niečoho desivého. Doslovne znamená ustúpiť, vzdialiť sa.
Samozrejme, môžeme utiecť pred niečím v panike, keď sa bojíme – to je negatívny druh strachu. Ale existuje aj iný druh strachu – taký, ktorý pochádza z úcty a bázne, nie z hrôzy.
Evanjelista Lukáš píše o tom, ako Kristus prišiel k svojim budúcim apoštolom. Boli vyčerpaní po neúspešnej noci rybolovu, no Ježiš im povedal, aby zhodili siete. A keď to urobili, ulovili toľko rýb, že sa ich siete skoro roztrhli. Peter, ohromený tým, čo videl, povedal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som hriešny človek!“
Peter si uvedomil, že stojí pred niekým svätým, a jeho prvou reakciou bolo uvedomiť si svoju hriešnosť a chcieť sa vzdialiť.
Podobne ako nebo a peklo nie sú rôznymi miestami, ale skôr dôsledkom nášho vzťahu k Bohu, aj bázeň pred Bohom môže byť zdravou a pokornou reakciou na stretnutie s Pánom.
V modlitbách Božskej liturgie vidíme krásne napätie:
Vstupujeme do svätého chrámu napriek tomu, že si uvedomujeme svoje hriechy a nedostatky.
A rovnako, keď počujeme výzvu: „S Božou bázňou a vierou pristúpte!“, cítime napätie medzi našou nehodnosťou a odvahou priblížiť sa k telu a krvi Ježiša Krista.
Mohli by sme parafrázovať anglického spisovateľa Chestertona: „To, že sa ľudia prestali báť Boha, neznamená, že sa už neboja ničoho. Naopak, začali sa báť všetkého.“
Strach Boží nie je strach, ktorý paralyzuje, ale strach, ktorý nás poháňa. Nevolá nás k úniku či úteku. V Božom strachu človek nezmeravie ako srna v osvetlení reflektormi áut. Strach Boží nás vedie hľadať to jediné pravé bezpečie v náručí svojho Otca.
V Knihe prísloví sa môžeme dočítať: „Báť sa Pána (je užitočné) pre život a (kto tak robí), prenocuje sýty a nestihne (ho) nešťastie.“ (Prís 19,23) „Bázeň pred Pánom je zdrojom života…“ (Prís 14,27) „Ten, kto sa bojí Pána, má (v ňom) pevnú nádej…“ (Prís 14,26)
A ako povedal jeden Izraelita oplývajúci výnimočnou múdrosťou – kráľ Šalamún: „Počiatkom múdrosti je bázeň pred Pánom.“ (Prís 9,10)
Pretože keď stojíme pred Bohom s bázňou, úctou a vedomím svojej nehodnosti, otvára sa nám hĺbka Božej lásky a múdrosti.
