Piaty máj patrí v rímskokatolíckom kalendári svätej Jutte, ktorá sa narodila v germánskom Sangerhausene okolo roku 1200 a zomrela ako pustovníčka pri pruskom jazere Kulmsee (dnes Jezioro Chełmżyńskie pri meste Chełmża v Poľsku). Jutta, u starších kronikárov Judith alebo Otta, pochádzala zo šľachtického rodu, príbuzného s vojvodami z Brunswicku.
Vo veku pätnástich rokov sa Jutta vydala za šľachtica. Podľa františkánskej Knihy svätých v manželskom stave sa viac zameriavala na cnosť a bázeň pred Bohom ako na svetskú česť. Kronikár nazval ich manželstvo šťastným, hoci Juttina zbožnosť sa jej manželovi spočiatku nepáčila, no nakoniec si ju začal vážiť a vychovávali svoje deti v kresťanskej viere. Keď manžel zomrel počas púte do Jeruzalema, zostala sama s deťmi, kým nedospeli. Potom mohla Jutta nasmerovať svoju životnú cestu tam, kam ju srdce ťahalo už dlho.
Podľa podania nastal u nej hlboký zlom vtedy, keď počula o svätej Alžbete Uhorskej, ktorá sa ako princezná rozhodla žiť dobrovoľnú chudobu a slúžiť malomocným. Jutta vstúpila do Tretieho rádu svätého Františka, rozdala dedičstvo, obliekla si jednoduchý šedý habit, okolo pásu i krku si uviazala čierny ľanový povraz a bosá prechádzala krajinou ako putujúca sestra chudobných. V lete aj zime navštevovala chatrče chorých, nakazených leprou privádzala do svojho domu, dávala im jedlo, vodu a útechu. Nepochopenie okolia prijímala mlčky.
Legenda hovorí, že sa považovala za šťastnú a veľmi poctenú, že môže preukazovať službu chudobným. Dostala úžasné milosti, pretože okrem toho, že bola obdarená mnohými videniami a zjaveniami, jej bolo dané aj hlboké chápanie Svätého písma. Pri modlitbách sa jej zjavoval Kristus s uistením: „Všetky moje poklady sú tvoje a tvoje sú moje.“ Raz, keď vážne ochorela, jej ponúkol, aby už vstúpila do neba. Poprosila Ježiša o ďalšie roky, aby mohla ešte slúžiť. Ježiš jej prosbu vypočul a Jutta prijala rozhodnejšiu podobu služby: askézu.
V roku 1260 jej dal Teutónsky rád pri lesnom kostolíku na brehu Kulmského jazera pristavať malú celu. Dve steny cely tvoril chrámový múr, tretia mala jedno zamrežované okienko. V tejto cele sa Jutta štyri roky modlila za obrátenie pohanských Prusov a za vytrvanie tých, ktorí prijali krst.
Okolití roľníci rozprávali, že ju pri modlitbe vídavali pozdvihnutú od zeme akoby podpieranú anjelmi. Inokedy zas hovorili o zázraku: keď Jutta so spolusestrami blúdila v noci cestou ku chorému, po modlitbe údajne nad nimi vyšlo druhé slnko a osvetľovalo cestu, kým nedošli k cieľu. Preto býva zobrazovaná so žiarivým slnečným kotúčom v rukách.
Pred smrťou prosila svojho spovedníka Henricha Heidenreicha, aby ju pochoval v tichosti. No keď 5. mája 1264 podľahla horúčke, správa o jej smrti sa rýchlo rozšírila. Zázraky pri jej hrobe sa množili a už pätnásť rokov po smrti sa začal proces jej svätorečenia.
Hoci Rím oficiálne proces nedokončil, ľudová úcta vytrvala a Jutta sa stala patrónkou Pruska. Jej kult prenikol do poľského aj nemeckého prostredia.
Juttina cesta radikálneho odriekania môže v komforte 21. storočia pôsobiť vzdialene, no jej posolstvo zostáva aktuálne: slnko, ktoré drží v rukách, je dobrota vyžarujúca do tmy opustenosti a chudoby.
Svätá Jutta, ktorá si si zvolila bolestnú lásku namiesto pohodlia, nauč aj nás rozpoznávať Krista v tých, ktorých sa iní boja dotknúť!
