Hneď v úvode svätej omše kňaz pozdraví zhromaždenie stojac pred sedadlom (sedes). Robí to znamením kríža a liturgickým pozdravom „Pán s vami“. Veriaci odpovedajú: „I s duchom tvojím.“ Tento jednoduchý úvod skrýva hlboký význam. Kríž na začiatku nám pripomína, že vstupujeme do tajomstva Kristovho kríža – a robíme to v mene Trojjediného Boha.
Pozdrav „Pán s vami“ má biblický pôvod. Nájdeme ho napríklad aj v starozákonnej Knihe Rút (2,4), kde sa Božie požehnanie stáva prirodzenou súčasťou každodenného života. Kňaz pri tomto pozdrave rozprestiera ruky, čím naznačuje objatie a tým ukazuje, že Cirkev je Božou rodinou.
Zamysleli ste sa niekedy, prečo odpovedáme „I s duchom tvojím“? V niektorých krajinách sa totiž odpovedá: „I s tebou,“ podobne ako keď v Písme čítame: „Môj duch je unavený,“ čo jednoducho znamená: „Som unavený.“
Liturgická tradícia však vidí v „duchu“ niečo viac: ide o duchovný dar – milosť, ktorú kňaz prijal pri vysviacke. Preto táto odpoveď nie je len zdvorilosť, ale tichá prosba: nech kňaz vykonáva svoju úlohu liturga v moci Božieho Ducha.
Niektorí liturgisti zdôrazňujú, že úvodné slová svätej omše nie sú miestom pre civilné pozdravy typu „dobré ráno“. Omša nie je spoločenské stretnutie, ale vstup do posvätného tajomstva. Preto je práve tu vhodné krátko a vecne uviesť veriacich do toho, čo sa ide sláviť – nie však formou kázne či prednášky. Úvod má byť jasný, stručný a má zamerať pozornosť na Krista.
Prečo hneď na začiatku omše vyznávame hriechy?
Liturgia pokánia, ktorú dnes poznáme ako úkon kajúcnosti, je prastará. Svoj pôvod má ešte v židovstve, keď sa konala pred synagogálnou bohoslužbou. Odtiaľ prenikla do kresťanstva, čo dokladá Didaché. V Rímskom misáli Pia V. (1570) má podobu tzv. stupňovej modlitby, ktorú kňaz s prisluhujúcimi (miništrantmi) recitoval pred najnižším stupňom oltára.
Starší si možno spomenú na to, ako sa museli naučiť latinské verše, aby mohli miništrovať – no nie každý vtedy tušil, že ide o modlitbu, v ktorej najprv kňaz v hlboko predklone vyznával svoje hriechy aj prisluhujúcim, ktorí sa vzápätí prihovárali u všemohúceho Boha za ich odpustenie, aby mohol sláviť omšu s čistým srdcom. Modlitba potom pokračovala v opačnom garde, pričom prisluhujúci ju odriekali v mene liturgického zhromaždenia. Jeho členovia po celý ten čas kľačali a spievali – ak nešlo o tzv. tichú omšu – omšovú pieseň alebo pieseň vstupu (introitus).
Cieľ úkonu kajúcnosti v dnešnej liturgii zostáva rovnaký – začať liturgiu zmierení s Bohom i medzi sebou navzájom –, pričom jeho slová odrieka naraz celé sláviace spoločenstvo. Ide o znak toho, že k svätým tajomstvám pristupujeme spoločne.
Zároveň sa však čoraz častejšie kladie otázka, či je vhodné zvolávať ľudí k spytovaniu svedomia práve v tej chvíli, keď sa zhromažďujú na slávnosť viery. Veď už len to, že veriaci prišli, je prejavom Božej milosti a dôvodom na radosť. A táto radosť môže byť narušená náhlym volaním k ľútosti. Aj preto sa uvažuje, či by sa úkon kajúcnosti nemohol presunúť na neskôr – medzi bohoslužbu slova a bohoslužbu obety. Práve tam, keď si veriaci vypočuli Božie slovo, by si mohli jasnejšie uvedomiť potrebu zmierenia – a v duchu Ježišových slov „zmier sa so svojím bratom, kým prinesieš obetu“ (Mt 5,23-24) by mohli symbolicky vyjadriť odpustenie pred eucharistickou obetou.
V každom prípade platí, že dnešná podoba úkonu kajúcnosti sa líši od tej historickej. Cirkev ponúka tri formuly:
- Confiteor – „Vyznávam všemohúcemu Bohu…“, na ktoré nadväzuje prosba k Bohu o odpustenie hriechov, ktorú sa modlí kňaz vo svojom mene i v mene veriacich.
- Krátke dialógy medzi kňazom a veriacimi, po ktorých nasleduje už spomenutá prosba k Bohu o odpustenie hriechov:
„Zmiluj sa nad nami, Pane.“
„Lebo sme sa prehrešili proti tebe.“
„Ukáž nám, Pane, svoje milosrdenstvo.“
„A daj nám svoju spásu.“
- Vzývanie Pána – Pane, zmiluj sa (Kyrie eleison) –, ktorému predchádzajú vzývania, upozorňujúce veriacich osobitne na niektoré body, čo by mali zahrnúť do úkonu kajúcnosti.
Zaujímavosťou je, že úkon kajúcnosti sa môže vynechať, ak mu predchádza iný obrad – napríklad obnovenie krstného sľubu. V starovekej Franskej ríši sa v nedeľu ráno pred omšou konala procesia okolo kostola s pokropením veriacich svätenou vodou na znak očistenia a pripomenutia sviatosti krstu. Tento starobylý zvyk pretrval dodnes a jeho význam ako pamiatky na krst uznávajú viacerí cirkevní autori už od 9. storočia.
Má svoje miesto aj u nás v nedeľu, a to najmä vo Veľkonočnom období, keď namiesto zvyčajného úkonu kajúcnosti možno vždy, keď je to možné, požehnať vodu a pokropiť ľud rovnako na pamiatku krstu.
Ak sa teda svätá omša začína znamením kríža a výzvou k pokániu, nie je to formalita. Ide o vstupnú brána do tajomstva, v ktorom sa Boh zjavuje ako milosrdný a prítomný medzi nami. A my – Ním prijatí a očistení – môžeme počúvať, sláviť a prijímať.
