Rímskokatolícka cirkev si 4. februára pripomína svätú Veroniku, ženu, ktorá podľa kresťanskej tradície podala Ježišovi na krížovej ceste šatku, aby si utrel tvár. Napriek tomu, že jej meno a čin nie sú zaznamenané v kánonických evanjeliách, jej postava sa stala súčasťou šiesteho zastavenia pobožnosti Krížovej cesty: „Veronika podáva Pánu Ježišovi šatku.“
O svätej Veronike mlčia aj historické pramene, no jej meno v podobe Beroniké sa objavuje v apokryfných Pilátových skutkoch, ktorých najstaršia časť sa datuje do 2. storočia. Údajne to bola tá istá žena, ktorú Ježiš uzdravil z krvotoku (porov. Mt 9,20; Mk 5,25; Lk 8,43). Podľa apokryfu táto žena svedčila pred Pontským Pilátom o zázraku, ktorý na nej vykonal Kristus, ale Židia ju umlčali.
Veronikine meno sa odvodzuje z latinského vera icona (pravý obraz), čo odkazuje na relikviu s odtlačkom Kristovej tváre. Prvý konkrétny historický záznam o tejto relikvii pochádza až zo začiatku 8. storočia, keď sa uvádza, že bola v držbe pápeža Jána VII. (705 – 707).
Je pravdepodobné, že legenda o Veronike sa vyvinula postupne a nadobudla pevné kontúry v stredoveku, keď sa relikvie Kristovho utrpenia dostali do centra kresťanskej úcty a stali sa cieľom pútnických ciest. Vtedy sa rozšírila aj úcta k svätej Veronike.
Podľa tradície sa šatka so zázračným odtlačkom Kristovej tváre – známa ako Veronikina šatka alebo Sväté rúcho – uchováva vo Vatikáne ako jedna z najvzácnejších relikvií Cirkvi. V stredoveku bola vystavovaná verejnej úcte, pričom pútnici, ktorí sa pri nej modlili, mohli získať odpustky.
Počas vyplienenia Ríma v roku 1527 sa však jej osud skomplikoval. Niektoré pramene naznačujú, že mohla byť zničená alebo nahradená kópiou. Pápež Pavol V. (1605 – 1621) v roku 1616 zakázal výrobu ďalších kópií a pápež Urban VIII. (1623 – 1644) v roku 1629 dokonca pod hrozbou exkomunikácie nariadil ich zničenie.
Dnes sa údajný originál Veronikinej šatky nachádza v Bazilike svätého Petra, pričom sa vystavuje iba na Piatu pôstnu nedeľu. Pre obmedzenia pri skúmaní tejto relikvie však nie je možné jednoznačne určiť jej autenticitu.
Ženu, ktorá podala Ježišovi šatku, aby si utrel tvár, je uctievaná ako patrónka krajčírov, fotografov, novinárov a umývačov, pričom je vzývaná pri ťažkých zraneniach, pri krvácaní a dobrej smrti.
Jej príbeh bol zdrojom inšpirácie pre umelcov, teológov aj mystikov. Berniniho socha svätej Veroniky v Bazilike svätého Petra patrí k najslávnejším zobrazeniam tejto postavy. Dante Alighieri sa vo svojom Raji (XXXI, 104) zmieňuje o relikvii, čím potvrdzuje jej význam v stredovekej zbožnosti.
Hoci skutok svätej Veroniky bol jednoduchý, jeho symbolika je hlboká: predstavuje nezištnú lásku, ktorá sa neobáva prejaviť solidaritu s trpiacim Spasiteľom. Obsahuje tak nadčasové pozvanie k súcitu, službe blížnym a k úcte voči Božiemu obrazu v každom človeku.
