Uprostred novembra si Rímskokatolícka cirkev pripomína jedného z najvýznamnejších cirkevných učiteľov vrcholného stredoveku svätého Alberta Veľkého. Pre hlboké poznanie a rozsiahlu prácu, ktorá spojila viaceré oblasti poznania, býva nazývaný doctor universalis.
Albert Veľký sa narodil v roku 1193 v Bavorsku a už v mladosti prejavoval veľký intelektuálny talent. Jeho akademické počiatky sa spájajú s univerzitou v Padove, kde získal vzdelanie v prírodných vedách a filozofii. V roku 1223 vstúpil do Rádu bratov kazateľov, ktorý krátko predtým založil svätý Dominik Guzmán, kde sa zaviazal k životu v pokore a vzdelávaní.
Pôsobil ako učiteľ o. i. v Hildesheime, Freiburgu, Rezne a Štrasburgu. Najväčší úspech však dosiahol na Parížskej univerzite, kde v roku 1245 získal doktorát a prednášal o Aristotelových dielach. Jeho štýl výučby prilákal množstvo študentov, medzi ktorých patril aj Tomáš Akvinský.
V roku 1248 bol Albert poverený vedením univerzity v Kolíne nad Rýnom. Práve tu prepracoval univerzitný študijný systém a rozvíjal život univerzity, pričom dbal na intelektuálny a morálny rozvoj študentov. V roku 1254 ho zvolili za provinciálneho predstaveného dominikánskeho rádu v Teutónii.
Pápež Alexander IV. vymenoval Alberta v roku 1260 za biskupa v Rezne. Aj v tejto pozícii pokračoval v skromnom a jednoduchom spôsobe života. Po istom čase sa však rozhodol tejto úlohy vzdať a vrátil sa k akademickej činnosti. Zomrel 15. novembra 1280 v Kolíne nad Rýnom, kde ho pochovali v Chráme svätého Ondreja.
Albert Veľký je známy najmä pre svoje diela, v ktorých sa usiloval spojiť kresťanskú vieru s filozofickým učením Aristotela. Ako prvý európsky učenec dôkladne študoval a komentoval celé Aristotelovo dielo. Aristotelova filozofia ho inšpirovala hľadať harmóniu medzi rozumom a vierou. Albert považoval filozofiu za služobníčku teológie – filozofia bola pre neho spojenkyňou viery, ktorá poskytuje prostriedky na hlbšie pochopenie Božieho zjavenia.
Prirodzený rozum mal podľa Alberta svoje miesto najmä v logike, etike a metafyzike, ale v otázkach viery by mal ustúpiť pred autoritou Božieho slova. Tento prístup mal veľký vplyv na ďalší vývoj kresťanskej filozofie a teológie, ktorú ďalej rozvinul Albertov žiak Tomáš Akvinský.
Albert Veľký sa venoval aj prírodným vedám, kde sa snažil klásť dôraz na pozorovanie a skúsenosti. Študoval biológiu, chémiu, fyziku, astronómiu, geografiu a botaniku. Medzi jeho výskumné úspechy patrí údajný objav chemického prvku arzén okolo roku 1250, keď sa mu ho podarilo izolovať. Zaoberal sa tiež alchýmiou, kde skúmal možnosti premeny prvkov a objasňoval chemické procesy.
Príroda bola podľa Alberta odrazom Božieho diela, a teda jej skúmanie bolo prostriedkom na hlbšie pochopenie Boha.
Albert Veľký zanechal po sebe rozsiahle dielo, ktoré zahŕňa filozofické, teologické a prírodovedecké spisy. Pápež Gregor XV. ho v roku 1622 vyhlásil za blahoslaveného a pápež Pius XI. v roku 1931 za svätého i za učiteľa Cirkvi.
Za patróna vedcov ho vymenoval pápež Pius XII. 16. decembra 1941. Pod patronátom má aj medicínskych technikov, študentov i baníkov.
