Dlhoročný profesionálny fotograf Ján Lofaj objavil na Slovensku zabudnutú tému a tak trochu si ju prisvojil. Obrazne povedané, akoby si adoptoval desiatky, ba stovky maľovaných krížov, ktoré stoja neraz nepovšimnuté v rôznych kútoch Slovenska. Na vlastné náklady vydal o tom knihu aj so svojimi pôsobivými fotografiami, ktoré rozprávajú samostatné príbehy…
Právnik, filantrop, spisovateľ a zberateľ výtvarného umenia Anton Blaha túto knihu s názvom Ježiš maľovaný na Slovensku, zamýšľanú ako prvý diel trilógie Pod krížom, označil za pozoruhodné umelecké a dokumentárne dielo. Ponúka totiž nevídanú sériu fotografií na danú tému, umelecky a dokumentárne zaznamenáva rôzne zobrazenia ukrižovania Ježiša Krista, a to s doplnkami textov od niekoľkých autorov, napr. Milky Zimkovej, Pavla Tirka a ďalších.
„Nevšedné stvárnenie maľovaných krížov, portrétne štúdie tvárí umučeného Krista, detaily jeho tela. Udivujúce, originálne. Ojedinelé, čo dokázal zozbierať a objaviť a čím nás Ján Lofaj upútal prostredníctvom pozorného oka svojho objektívu,“ napísal Anton Blaha. Pre zaujímavosť, kniha má štrnásť kapitol (ako štrnásť zastavení krížovej cesty) a sprevádza ju báseň katolíckeho básnika Jána Motulka (1920 – 2013), ktorú podľa Jána Lofaja považoval za svoj duchovný testament; jeho dcéra ju aj v takomto zmysle rada rozdávala priateľom či rodinným známym.
Ján Lofaj si začal všímať tému zabudnutých maľovaných krížov, výjavov tvárí Ukrižovaného a božie muky už pred takmer tridsiatimi rokmi. Fascinovali ho najmä na poľných cestách, hoc mnohé už boli a sú ohlodané zubom času. Niektoré prežívajú renesanciu vďaka všímavosti veriacich ľudí, ktorí ich po rokoch chátrania opravili či opravujú alebo k nim nosia kvety, zapaľujú sviece, modlia sa pri nich. Pôsobivú spomienku z detstva vložila do spomínanej publikácie herečka Milka Zimková. Opisuje, ako ju stará mama učila úcte ku krížu:
„Bolo včasné júlové ráno, keď ma babka durili zo spánku:
– Milečko, obľikaj śe, bo idzeme.
– A dze?
– No ta gu Isuskovi.
Viac mi nebolo treba povedať. Utekala som sa umyť ku studni. Obliekla som si ružové, slnkom vyblednuté bavlnené šatočky po staršej sestre. Mala som asi štyri roky… A už sme boli pri Isuskovi. Pri kríži pod starou lipou. Prvé, čo sme urobili, bolo, že sme červené a biele gladioly z našej záhrady dali do päťlitrového pohára s čistou vodou, ktorú som doniesla z jarečku. Za ten čas babka pod lipou rozprestreli konopnú hlavnicu, položili na ňu tmavomodrú misečku plnú tvarohu so zelenou cibuľkou, hlinený hrniec s kyslým mliekom a čerstvý chlieb zabalený v ľanovej plachetke. Pomodlili sme sa pred Isuskom…
Pred pár rokmi ma oslovili z televízie, že by radi urobili film o mojom detstve a divadle jedného herca. Nakrúcali sme všelikde, ja som chcela, aby sme išli ku Isuskovi. Išli sme. Lipa stála na svojom mieste. Isusko tam nebol.“
Kultúrne dedičstvo, insitné umenie a večná téma
Fotograf Ján Lofaj mi o tom, ako sa rodil jeho záujem o maľované kríže, prezradil:
„Dôsledne som obchodil východné Slovensko, ale prekvapilo ma, že takéto kríže som našiel aj inde: na Liptove či v okolí Bratislavy, v Šenkviciach, Limbachu, vo Vysokej na Morave, a pritom sú to bývalé nemecké dediny. Predčasom som bol na jednom zájazde a zistil som, že ich je veľa aj pod Alpami, v Rakúsku. Tie kríže nie sú pre mňa len náboženským symbolom, sú aj kultúrnym dedičstvom a insitným umením. A aj krajinotvorným prvkom.“
Doplnil, že istý televízny dokument o kostole v Kraskove ho zaviedol na stále neprebádaný Gemer, kde sa nadchýnal aj kostolíkmi s freskami od talianskych majstrov. Ján Lofaj roky prednášal základy a umenie fotografie na Katedre žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave. Fotoaparát je jeho vnímavým spoločníkom a nerozlučným priateľom aj v seniorskom veku.
Fotografovať však začal už na strednej škole. „Filmy som vyvolával v pivnici, kopíroval pri svetle žiarovky v kuchyni, pral v lavóre. Nemali sme kúpeľňu ani vodovod. Keď som sa po skončení školy stal redaktorom časopisu Život, už ma fotografia fascinovala, chcel som byť komplexnejší novinár, textom i obrazom. Po piatich rokoch som sa chcel zdokonaliť vo fotoremesle, tak som išiel za fotoreportéra do tlačovej agentúry ČTK (súčasná TASR) s tým, že po roku sa vrátim. Pre augustové udalostia v roku 1968 som už nemohol pracovať v novinách. Po rokoch ma zobrali na školu a učil som,“ zaspomínal si rodák zo Zbehňova v okrese Trebišov, vyše šesťdesiatpäť rokov žijúci v Bratislave.
Denne okrem nedele sadá na bicykel a vyráža na potulky s fotoaparátom, často aj do susedného Rakúska. V posledných rokoch ho zaujali ako fenomén aj cintoríny. „Miznú z nich kríže, máte tam samé náhrobky, každý chce mať pekný. Miznú stromy, napríklad lipové aleje. Snažím sa zachytiť to, čo ešte ostalo. Napríklad na Zamagurí neboli ľudia bohatí, tam sú cintoríny pôvodnejšie, pestrejšie. Dakde okolo Trnavy ešte ostali pieskovcové kríže, ktoré čas a počasie obrusuje na výtvarné diela. Prekvapilo ma množstvo detských hrobov nielen v chudobnejších krajoch. Bol som aj v Drážovciach, na cintoríne kvitli lipy, včely bzučali. Cítil som sa ako v raji,“ vyzná sa. O cintorínoch dokonca pripravuje aj osobitnú knihu – nielen s fotografiami, ale aj básňamislovenských básnikov týkajúcimi sa pietnych miest.
Pocta od Jána Motulka
Nielen v týchto témach si rozumel s básnikom Jánom Motulkom, na ktorého rád spomína v každom čase. Za najväčšie vyznamenanie považuje jeho venovanie, ktoré mu vpísal do jednej z knižiek. Ešte nevybledlo. V zápise stojí: „Spolupútnikovi pri hľadaní krásna.“ Jána Motulka cituje aj v knihe o maľovaných krížoch. Okrem neho napríklad aj básnika Mikuláša Kasardu či Milana Rúfusa.
Téma kríža iba málokoho nechá ľahostajným. Či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle: človek, keď sa ocitne pred krížom, zvyčajne sa prejaví aj jeho vzťah k nemu. Potvrdzujú to aj riadky Beáty Belákovej v magazíne Knižná revue. Na margo knihy Jána Lofaja o krížoch uviedla: „Kompozícia obrazov a ich usporiadanie sa zdajú prosté, pokojne spočívajú jeden vedľa druhého. Každý je výnimočný, pretože vždy je kontrastný voči tomu druhému, a práve v tomto vzájomnom napätí možno vytušiť istú myšlienkovú koncepciu autora. Prelistovala som knihu mnohokrát, no najsilnejší zážitok som mala práve vtedy, keď som strany obracala poctivo, po poradí… Stretnete tu Ježiša nielen v bolestných kŕčoch, ale aj odovzdaného, pokojného, pred posledným výdychom alebo s trpiacim gestom. Mnohé výrazy už nevieme odčítať, zostali z nich iba torzá, zub času ich ohlodal… Autor niektoré detaily priblížil a tie najkontrastnejšie umiestnil vedľa seba. Tak môžeme pozorovať Ježiša so svalnatým trupom i celkom vyziabnutého až na kosť. Insitný charakter krížov im neuberá na sakrálnosti, práve naopak.“
Ján Lofaj, ktorý bol nútený pri každom kríži zastať a zahľadieť sa nielen do fotoobjektívu, ale najmä na Ježiša, Božieho Syna na kríži, priznáva: „Namaľoval ho človek a dotvára čas, a hlavne na každom z nich sú rôzne výrazné tváre. Sú živé. Fascinovali ma, preto som si ich začal systematicky fotiť. Čím viac som ich videl, tým viac ma nadchýnali. Očarujúce sú napríklad drevené až samorastové kríže Štefana Siváňa. A keď človek vidí plnú miestnosť drevených krížov rozhľadeného a všestranného Vila Meška, žasne. Uvedomil som si, že sú kultúrnym dedičstvom, ktoré sa vytráca. Chcel som ho zaznamenať, kým existuje. A to už bol len krok k tomu, aby som z toho skomponoval knihu. Myslel som si, že zaujímavé sú len kríže s plechovým maľovaným korpusom, tie ostatné som pokladal za rovnaké. Časom som spoznal, že aj liatinové či kamenné sú rôznorodé. Aj tie staré – a videl som i pár nádherných nových krížov.
Druhá kniha by mala byť o ostatných krížoch v exteriéri (pred kostolom, na cintoríne…). Bude komponovaná inak, dokumentárnejšie, viac textu. Časť materiálu mám. Potrebujem to ešte dofotografovať. Pochodiť Kysuce, Oravu, Pohronie, Tekov… Chce to čas. A potom je tu otázka peňazí. Na prvú knihu som financie nezohnal, tak som vybielil vlastný účet dôchodcu. Nie je to odborná monografia ani vlastivedný sprievodca, ale esej. Moja krstná povedala, že je to pekná kniha, ale je v nej málo čítania. Aj preto v pripravovanej knihe o cintorínoch bude viac čítania – toho vecného i poézie.
Odpovedal by som so Shakespearom: Nie je dôležité, ako sa ruža volá, ale ako vonia. Chcel som, aby to bola kniha na pozeranie. Keby na každej strane boli texty, odpútavali by od obrazu. Ak čitateľ otvorí dvojstranu, kde je osem tvárí Ukrižovaného, nech ho popisky neodpútavajú, chcem, aby sa zapozeral, skúmal, rozjímal… Nech sa kochá, čuduje…
Knihu najlepšie pochopil môj stredoškolský učiteľ básnik Mikuláš Kasarda, ktorý povedal: ‚Pozerám a rozjímam. Kríž je symbolom našej civilizácie. Máme to v génoch. A kríž na poli, pri ceste môže byť ešte inšpiratívnejší ako ten v kostole, kde ho čakáme. Škoda pre pútnika, pre krajinu, že kríže, kaplnky sa z nej vytratili tak ako poľné cesty…“ pripojil podnet na zamyslenie skúsený fotograf.
Prekvapení policajti pri kríži
Kríž – večná téma, ktorá nás presahuje. Neustále núka chvíle a podnety na meditáciu. A toto budete vnímať aj pri prezeraní knihy Jána Lofaja. Duša dostane z jeho obetovanej námahy i radosti pridanú hodnotu. Čas prežitý v meditácii a rozjímaní predsa nikdy nie je stratený a kultivuje i premieňa nás… A možno učí byť všímavejší voči krížom pri cestách, na poli, v ošumelých kaplnkách a všade okolo nás…
Svoje vie o tom aj pani Eliška, dôchodkyňa z Bratislavy, ktorá objavila starý, tri a pol metra vysoký kamenný zabudnutý kríž s ornamentmi pri bratislavskom Letisku Milana Rastislava Štefánika. „Bola sobota, keď som vzala motyku na plece. Podstavec kríža bol zasypaný hlinou. Upravila som terén, vysadila kvietky, zapálila kahanec, pomodlila som sa a s motykou na pleci som zase odišla. Muži v policajnom aute sa iba prekvapene pozerali…“
V kúpeľoch Lúčky zas zažila inú príhodu. „A to ste sem až z Bratislavy prišli poupratovať okolo kríža?“ opýtal sa jej návštevník kúpeľov, keď tam bola na liečebnom pobyte. Keď aj tam totiž naďabila na kamenný kríž, ktorý si veľa ľudí nevšímalo, neváhala a okolie skrášlila. Denne pri ňom zapaľovala kahančeky. Robí to vždy, keď objaví zabudnutý kríž. „Milujem kríže, ani jeden nemôžem obísť,“ vyznala sa. Všímavosť, chvalabohu, ešte nevymrela…
Vďaka za takéto vnímavé duše. Ich neštylizovaná bdelosť zachraňuje – nielen zabudnuté a miznúce kríže, ale aj všeličo odumreté či ľahostajné v nás…
